Dieťa štyroch živlov |book 3|

Spisovateľstvo

Ellison sa rozhodol, že sa naobeduje s nami. Tak sme si teda všetci posadali za stôl.

Vidličkou som naháňala hrášok po tanieri a rozmýšľala o svojich schopnostiach. Zase. Mala som pocit, že v posledných dňoch nerobím nič iné. Lenže mala som na to aj dôvod. Musela som zistiť, ako moje schopnosti fungujú a čo všetko s nimi dokážem. Možno by som dokázala bez dotyku zodvihnúť taniere, pomyslela som si. Chcela som to vyskúšať čo najskôr, ale... kedy? Kým je tu Ellison, nemôžem svoje schopnosti ukazovať. Sama Aglaia povedala, že nikto cudzí nemôže o mojich schopnostiach vedieť. (Koľkokrát som v tomto odseku použila slovo schopnosti: milión)

,,Emily? Pomôžeš mi teda s tou knihou?" opýtal sa ma Ellison. Súhlasila som, takže sme si sadli za písací stôl v mojej izbe a dali pred seba prvé dve, ešte nedokončené kapitoly. Akosi som si v tej chvíli neuvedomila, že som sa vlastne rozhodla byť spisovateľkou. Spisovateľkou so zvláštnymi schopnosťami.

---

Asi o 3 hodiny neskôr sme mali spojené prvé dve kapitoly a aj tretiu a štvrtú. Musela som uznať, že písanie ma naozaj bavilo. Keď som sa znovu vrátila do svojej izby a ľahla si na posteľ, uvidela som na nočnom stolíku papier. Vzala som ho. Bolo tam Ellisonove telefónne číslo a pod ním odkaz: ,,Ak by si mala nápad na ďalšiu kapitolu alebo by si sa nebodaj znovu stretla so Sinisterom, zavolaj ;)" Ellison bol podľa mňa úžasný človek. Podľa toho začiatku z Kentucky Blood, ktorý napísal ešte sám, som usúdila, že je skvelý spisovateľ.

O 8 dní neskôr

Vrátili sme sa z Kentucky späť do Washingtonu. Musím uznať, bola tam nuda, pretože pršalo asi 6 dní vkuse, ale zato som stretla Ellisona Oswalta, za čo som bola neskutočne vďačná, vlastne ani neviem komu.

Odopla som si pás a vystúpila z auta. Keď sme prechádzali cez dvor, nemohla som odtrhnúť oči od duba. Nenápadne som odkradla od ostatných a vyliezla hore na strom. Pomaly, aby som sa náhodou zase nezľakla, ak tam niečo uvidím.

Chytila som sa posledného konára a s napätím som sa dvíhala hore. Nič. Vydýchla som si a na sekundu som si pripadala ako hlupaňa.

,,Emily!" zakričal Ronald a zase som sa skoro strepala z najvyššieho konára. ,,Ježišmária, Ronald! Čo chceš?" ,,Keď už máš tak rada stromy, prečo nejdeme do lesa?" navrhol Ronald a ja som si začala pripadať, akoby som ani nežila vo Washingtone, ale stále niekde inde.

,,Dobrý nápad!" zakričala som mu z diaľky. Hneď nato som skočila dolu a dopadla som na nohy.

Sedela som s Ronaldom na lavičke asi trištvrte hodinu, kým sa konečne objavili Anette s Maxom a mohli sme vyraziť.