Dieťa štyroch živlov |book 3|

Trapas v reštaurácii

Pondelok, 2. júl, 11:01

,,Emily!" oslovil ma potichu Ronald. ,,Vstávaj, je jedenásť hodín! Za posledné 3 dni si spala viac než dosť!" Energicky som otvorila oči. ,,Máš pravdu... Čo máme na obed?" Posadila som sa. ,,Neviem, Anette nič nevarí. Mal som ťa prísť zobudiť, lebo že vraj niekam pôjdeme. Tak to asi bude súvisieť s tým." oznámil Ronald a ja som vstala z postele.

,,Kam to teda ideme?" opýtala som sa Anette, len čo som už prezlečená a elegantne učesaná vošla do obývačky. ,,Do reštaurácie." oznámila Anette s úsmevom. Aj ja som vyčarila pekný úsmev a potom som všetkých popohnala: ,,Tak už poďme, som hladná!" Všetci sa zasmiali a ja som sa išla prezliecť do mojich obľúbených červených šiat. Potom sme spoločne nastúpili do auta a mohlo sa ísť.

---

Vnútri sme si všetci posadali za stôl a nahlas sa rozprávali, čo si kto objedná. Ja som si vybrala kuracie rezne s broskyňovým kompótom a zemiakovou kašou. Jedno z mojich najobľúbenejších jedál.

Na jedlo sme našťastie nečakali dlho, doniesli nám ho asi po štvrťhodine. So škvŕkajúcimi žalúdkami sme sa pustili do obeda.

Po obede sme sa ešte chvíľu všetci rozprávali a tesne predtým, ako sme mali odísť, som si chcela ešte odskočiť, tak som zamierila na dámske WC-ka. Ani som tam však nestihla prísť, pretože jedna čašníčka si zrejme nedávala pozor a strčila do mňa, čím mi na moje nádherné šaty vyliala chladnúcu kávu. Prekvapene zhíkla a okamžite sa mi začala ospravedlňovať. Všimla som si, že na mňa zíza asi polovica reštaurácie. Mala som čo robiť, aby som nezačala hádzať taniere alebo čokoľvek podobné. Cítila som, ako mi horia líca, tak som sa radšej rýchlo otočila a kráčala k nášmu stolu. Keď Ronald uvidel môj výraz, vstal, podišiel ku mne a povedal: ,,Upokoj sa. Privoláš katastrofu." Vedela som, o čom hovorí. Spomenula som si na zemetrasenie v Chorvátsku, ktoré bolo spôsobené mojou vinou, a začala som zhlboka dýchať, aby som sa upokojila. Medzitým už Anette a Max vstávali zo stoličiek a vybrali sa k dverám. My sme ich nasledovali.

Cestou späť domov som započula zvonenie môjho telefónu, ktoré vychádzalo z mojej kabelky. Rezignovane som ho vybrala. Myslela som si, že mi volá Zmija, ale mýlila som sa. Bol to...

John

Odkiaľ má dokelu moje číslo? Prekvapilo ma to, no nakoniec som Johna zrušila. Ronald sa opýtal: ,,Nechcela si to zdvihnúť?" ,,Nie, to bola Zmija." povedala som mu. Vedel, o kom hovorím. Chodili sme spolu do jednej triedy. Uškrnula som sa. Tá prezývka sa mi začína čoraz viac páčiť.

Keď sme vchádzali do našej ulice, znova mi zavibroval telefón, tentokrát mi prišla správa, zase od Johna.

Pockaj ma za domom. Prosim. John

Nevedela som opísať ten pocit, ktorý som vtedy prežívala. Akosi som už na Johna nebola naštvaná, ale stále som mu nedokázala veriť. Aj napriek tomu som sa však nakoniec rozhodla, že ho počkám. Možno sa mi bude chcieť ospravedlniť a možno je to šanca si s ním to všetko, čo sa stalo doteraz, vybaviť.

Alebo ho aj znovu nakopať.