Dieťa štyroch živlov |book 3|

Cesta loďou

Keď sme sa vrátili na izbu, do pohára som si naliala vodu a pridala do nej aspoň 5 kociek ľadu. Potrebovala som sa schladiť, najmä po tom, čo ten chalan spred hotela počul moju hru na klavíri. Ešte nikto okrem Anette a Maxa (a už vôbec nie niekto cudzí) nepočuli, ako hrám na klavíri. Vlastne ani neviem, prečo ma to celé tak vzalo. Mala som z toho chalana divný, neopísateľný pocit.

Rada píšem príbehy a toto bola vhodná chvíľa na písanie. Zavrela som si na spálni dvere, z denníka vytrhla stranu a začala písať. Prišlo mi až divné, že mi to tak dobre išlo. Začala som tým, ako som s priateľmi prišla do Chorvátska, a potom som už pokračovala podľa svojej fantázie. Za asi dve hodiny som mala na papieri baladu o nešťastnej láske dvoch tínedžerov, ktorí sa spoznali na dovolenke. Vlastne neviem, čo ma to popadlo, písať baladu, keď som na jednom zo svojich najobľúbenejších miest na svete. Lenže potom som to hodila za hlavu a išla som sa pozrieť na to, čo robia moji priatelia. Keď sa to tak vezme, ani Anette a Max neboli mojimi rodičmi, len dobrými priateľmi. Ani som ich nevolala ,,mama", ,,otec", ale vždy len menami.

Zobudila som sa o pol piatej ráno. Nestáva sa často, že by som sa zobudila kedykoľvek uprostred noci alebo skoro ráno. Ani teraz som nedokázala prísť na to, čo ma prinútilo zobudiť sa. Snažila som sa znova zaspať, ale nepodarilo sa mi to, keďže sa už začalo pomaly rozvidnievať.

O niekoľko hodín sme už boli hore všetci. Ja som tých pár hodín prebdela v posteli vedľa Ronalda a nenapadalo ma nič, čo by som mohla robiť. Bola chyba, že som si nezobrala nejakú moju obľúbenú knihu. Nemohla som však tušiť, že sa zobudím o pol piatej ráno.

Znova sme sa vybrali von z hotela, tentokrát s uterákmi v rukách rovno na pláž. Tá bola preplnená na prasknutie, všade sa hmýrili dospelí a deti. Po dlhom hľadaní sme si našli malé miesto tesne pri mori. Na piesok sme si rozprestreli deku, vyzliekli si veci, pod ktorými sme mali už plavky a chvíľu sme len tak sedeli a rozprávali sa.

Po dlhej chvíli sedenia sa Ronald postavil a zodvihol na nohy aj mňa. Spolu s Anette a Maxom sme všetci pomaly vošli do vody.

Krátko pred obedom, keď Anette s Maxom vyliezli z vody, aby sa osušili, sme sa ešte spolu s Ronaldom bláznili vo vode. Náhodou som pri tom znovu zazrela toho chalana, o ktorom som vám už hovorila. Uprene som sa naňho zahľadela a Ronald sa ma spýtal: ,,Čo je? Vidíš žraloka alebo čo?" Zasmiala som sa, no potom som zvážnela. ,,Nie. Ale... to je jedno." hodila som rukou. ,,Nie je to jedno. Na koho si sa tak pozerala?" dožadoval sa odpovede Ronald. Po chvíľočke váhania som bradou ukázala na toho chalana, pri ktorom som mala pocit, že ma akoby stále prenasleduje. ,,John? Je to sviniar." ,,Čo? Ty ho poznáš?" vyhŕkla som zo seba a napol zdesene, napol zmätene som pozerala na Ronalda. ,,Hej, je to môj bývalý spolužiak zo základky. Jeho otec je alkoholik a John sa v škole snažil zbaliť každú babu, na ktorú natrafil." Urobilo sa mi z toho všetkého zle. Musela som od Johna odvrátiť pohľad. O pár minút sme sa všetci vybrali na obed.

---

Po obede sme sa rozhodli, že sa prevezieme loďou. Po zaplatení plavby som sa pri nastupovaní obzerala okolo seba, či náhodou neuvidím Johna. Nikde som ho ale nevidela. Stále mi vŕtalo v hlave, ako by vždy mohol vedieť, kam idem. Určite to nie je zakaždým len náhoda.

,,Si v pohode?" opýtal sa ma Ronald, keď už loď vyrazila. Stáli sme opretí o železné zábradlie a vietor sa nám pohrával s vlasmi. ,,Ehm... Jasné, len som trochu zamys..." Keď som dvíhala zrak k Ronaldovým očiam, za jeho siluetou som uvidela Johna. Takže predsa je tu, pomyslela som si s hnevom. Ronald sa otočil a keď uvidel Johna, okamžite ma chytil za plecia a zobral preč, do bezpečnej vzdialenosti od neho. Bola som mu za to vďačná, hoci som ani len nepípla. Bola som zmätená a slová zo mňa vychádzali len ťažko. Ten chalan je ako bumerang. Môžem ho odohnať ako ďaleko chcem, vždy sa ku mne vráti a bude ma provokovať už len svojou prítomnosťou.

,,Nevšímaj si ho. Je rád, keď v dievčatách niečo vzbudzuje." povedal Ronald a stále sa obzeral, akoby očakával, že sa za ním John znova objaví. Nevšímaj si ho, to sa ti ľahko povie, pomyslela som si, no nahlas som nepovedala radšej nič.