Lost With Mafians

♠31♠

,,Kto ti to poslal?“ ozvala sa zvedavá Yeon.

,,Jaem-oh...um... Nepodpísal sa...“

,,Tak to potom bude nejaký fanúšik,“ usmiala sa.

,,Fanúšik? Ja nemám fanúšikov,“ nasadila som nepopísateľnú grimasu.

,,Nevydalo.“

Pokrútila som nad ňou hlavou a vrhla som sa na ďalší list.

,,Ahoj Jihyun...

      Všetko najlepšie... Nemám v pláne písať zaľúbené listy, ani nič podobné. To nie je môj štýl. Namiesto blahoželaní, ťa chcem požiadať o odpustenie. Je mi ľúto, čo som ti spravil.

No... Ešte raz, všetko najlepšie a uži si deň.

                                              -Choi Hansol“

,,Preboha, Hansol?!“ vyhúkla Yeon, na čo som až podskočila.

,,Neodpustím mu...prečo by som mala... Po takom čase sa odváži napísať?“ odfrkla som.

,,Ani ti neposlal žiaden darček, to sa neoplatí,“ vytrhla mi list z ruky a odhodila ho na posteľ.

,,Mne darčeky netreba,“ prekrútila so očami a otvorila som ďalší list.

,,20:00, fontána.
        -Yuta“

,,Kto ti poslal ten ďalší list?“ znovu sa do toho zamiešala Yeon.

,,Kamarát...“ pousmiala som sa nad tým.

,,Aký?“

,,Nepoviem,“ vyplazila som na ňu jazyk.

Vzala obálku a otočila ju naopak. Vypadla z nej plastová taštička, v ktorej bola obyčajná zlatá retiazka s kryštálom.

,,Oh, to je pekné..,“ zaujato na to pozerala, ,,dám ti to na krk.“

Rozbalila to a dala mi to na krk. Pozrela som sa do zrkadla a s úžasom som na to ďalej pozerala.

Je to tak obyčajné a nádherné...

Vôbec sa to na ňho nehodí.

,,Už poďme dole,“ v premýšľaní ma vyrušila Yeon, ,,rodičia ťa chcú vziať na rodinný obed.“

Povzdychla som a spolu sme šli dole do kuchyne.

*

Po nekonečnom obede v reštaurácii s rodičmi sme sa vrátili domov a všetci sme si sadli do obývačky.

,,Tak Jihyun? Ako si sa rozhodla?“ spýtala sa mama.

,,Ešte neviem..,“ vyhla som sa očnému kontaktu.

,,Ale mala by si sa rozhodnuť, ideme tam o zajtra večer,“ oznámil otec.

,,Čo tam budem robiť?“ spýtala som sa.

,,Pôjdeš na môj koncert a fansign. Prezrieme si mesto... Bude to pekný zážitok,“ usmiala sa Yeon a položila svoju ruku na moje rameno.

,,Ja neviem... Kto ešte ide?“

,,Idem aj ja,“ pridal sa Chan, ,,nenecháme ťa samú doma. Nepotrebujem, aby ťa niekto vzal preč,“ pokrčil obočie.

,,Ále, kto by ma bral preč,“ prekrútila som očami.

,,Nikdy nevieš. Ak by si bola 4 mesiace doma sama,“ natiahol svoj dlhý ukazovák a pokrútil nim.

,,4 mesiace?!“ vyhúkla som.