My Famous LoVe

part no.7

MOON'S CAST

Vyložila som Caluma pri ich dome a pokračovala som domov. Snažila som sa vyhnúť uličke, v ktorej som sa stretla s Lukom, no musela som tade prejsť, pretože to bola jediná skratka domov. Zabočila som tam s tým pocitom, že tam nikto nebude, no mýlila som sa. Bol tam ON! Sedel na lavičke a tvár si skrýval v dlaniach. Asi počul dupot Nicolasových podkov o studený betón a zdvihol hlavu. Pokračovala som v ceste a nevšímala si ho. On sa však postavil a kráčal do stredu cesty, čím mi zabránil, aby som šla ďalej. Zatiahla som za uzdu a tým Nika pribrzdila. Stál oproti mne a pozeral na mňa smutnými očami, ako môj kocúr, keď som odchádzala na pár dní preč. No jeho oči boli iné. Neprestajne sme si hladeli do očí. Nezmohla som sa ani na slovo, tak to Luke spravil za mňa.

"Moon.." pošepkal

"Nechcem ťa ani vidieť!" pozrela som na koňove kopytá.

"Naozaj ma to mrzí. Nechcel som. To tá štetka Vanessa." hlas sa mu zlomil.

"Nevyhováraj sa na ňu! Keby si s ňou nešiel, nič by z toho by sa nestalo."

"Som si toho vedomý..." pozrel na nočnú oblohu. Bolo niečo po polnoci a ja som už bola moc unavená na to, aby som sa s ním rozprávala.

"Vypadni z mojej cesty."

"Nie."

"O čo ti teda ide?"

"O teba."

"Ty a ja už nikdy nebudeme! A vypadni."

"Nemôžem. Svedomie ma nepustí, kým mi neodpustíš."

"Ty si tu čakaj do kedy chceš, no ja sa ponáhľam domov!" popchala som Nicolasa do klusu a prešla som cez neho. Spadol na zem. Nebola to moja chyba, že som ho prešla. Bola to jeho chyba. Urobila som len to, čo som mala. Staval sa mi do cesty. Doma som Nicolasa odložila do záhrady a odišla som do svojej izby. Pustila som si pesničku So Far Away od Avenged Sevenfold, ktorú sme s Lukom mali spoločnú. Za oknom som videla svojho kocúra Synistra. Otvorila som okno, vzala ho na ruky a poškrabkala som ho za uškom. Ľahla som si na posteľ a kocúra položila vedľa seba. Hladkala som ho až kým som nezaspala. 

Ráno som sa zobudila na to, že mi zvonil mobil. Pozrela som na displej. Bol to Luke. Nechcela som to zdvihnúť. Nemala som na to náladu. V skrini som našla svoje staré jazdecké nohavicem dotrhanú košeľu a prilbu. Kedysi som sa jazdectvu aktívne venovala, no teraz som na to nemala moc času. Obliekla som si to a šla do záhrady, za Nicolasom. Osedlala som ho a vyšla som zadnou bránou domu. Krokom sme prechádzali popri potoku. Nevedela som, prečo, ale mala som chuť utiecť niekam ďaleko. Ďaleko od problémov a hlavne od Luke. No nemôžem, pretože aj keď ho nenávidím, milujem ho. Prešli sme po cestičke k polu, keď mi napadlo, že by nebolo zlé ísť skratkou cez pole. Otočila som teda koňa smerom k polu a popchala ho najprv do cvalu a potom do najrýchlejšieho trysku. Vlasy mi viali v augustovom vetre a cítila som sa tak slobodná...Stále som Nicolasa popchávala, aby šiel rýchlejšie a on len zrýchloval a zrýchloval. Zrazu som mala pocit, že niečo nieje v poriadku...Cválali sme ďalej, no zrazu sa stalo niečo  nečakané. Nicolas sám od seba zastavil a ja som rýchlosťou svetla zletela z jeho chrbta a dopadla na hlavu. Nič som nevidela a po chvíľke ani nepočula.

LUKE'S CAST

Keď som sa zobudil, bolo asi desať hodín ráno. Spod vankúša som vyhrabal mobil a prvé, čo som spravil bolo, že som skúšal zavolať Moon, ako každé ráno. No márne. Nezdvihne.Vstal som z postele, obliekol som sa a šiel sa prejsť. Šiel som tam, kde ma viedlo srdce. Prešiel som uličkou, kde som prvýkrát stretol ju a pokračoval ďaľej. Prišiel som až k potoku. Bolo to super miesto. Sadol som si na breh vody, hľadel do vody a rozmýšlal, či u Moon mám ešte vôbec nejakú šancu. Pochybujem, že by ešte niekedy chcela vidieť. Prešiel som rukou po mojom odraze vo vode a rozmazal ho. Keď sa hladina upokojila, vstal som a pokračoval ďalej. Vybral som si cestu cez pole a tak som šiel. Keď som prešiel pár metrov, v diaľke som videl Mooninho koňa. Nikto na ňom nesedel, tak ma napadlo, že tam môže niekde byť aj Moon. Začal som utekať ako o život a za pár minút som tam bol. Ten pohľad ma však desil. Bola tam aj Moon. Lenže nie s úsmevom na tvári, ako vždy, ale z dosť škaredou ranou na čele tam ležala na zemi. Sadol som si k nej na zem a oprel ju o seba.

"Moon, preber sa!" zo strachu o ňu som kričal, no neodovedala. Odpoveďou mi bol len šum vetra. Vzal som ju na ruky a okolo ruky som si obviazal aj koňovu vôdzku. Priniesol som ju až do nemocnice. Tam som ju odovzdal lekárom  a ja som vonku čakal aj s koňom.

"Mal by som ťa zaniesť domov, chlapče." potľapkal som ho po šiji a pozrel do jeho smutných očí. Chápal som jeho smútok. Bol som na tom skoro rovnako. Nikdy som na koni nesedel, ale musel som to spraviť, kvôli Moon. Krokom sme prišli k Mooninmu domu. V jej záhrade som zosadol a nechal ho tam.

"Buď poslušný chlapec." pobozkal som ho na nos. Ponáhľal som sa do nemocnice za Moon. Cestou som zavolal Carin a Calumovi, aby prišli. Čakal som pred dverami, kde bola Moon, kým ju lekár ošetroval. Dúfam, že bude v poriadku. Z dverí vyšiel doktor.

"Ty si ten chlapec, ktorý ju priniesol?"

"Áno." 

"Ako sa voláš?"

"Luke Hemmings. Bude Moon v poriadku?"

"Nemaj o ňu starosti, Luke, bude v poriadku. Má na pravej strane čela štyri štichy a slabý otras mozgu. Nie je to nič vážne.  Zajtra by mala byť v poriadku."

"Môžem ju vidieť?"

"Žiaľ nie, až zajtra."

"Dobre, zajtra prídem. Musím ju vidieť." silene som sa usmial. 

Zo zvesenou hlavou som okráčal z nemocnice.....