My Famous LoVe

part no.8

MOON'S CAST

...Keď som otvorila oči, zistila som, že ležím v nemocnici. Nevedela som prečo, alebo za čo. Strašne ma bolela hlava, na ktorej som mala leukoplast. Ruky som mala celé pokryté modrinami. Obzrela som sa okolo seba a v kúte som videla sedieť bloňdavého chlapca. Presne som vedela kto to je. Lucas. Položila som si hlavu znovu na vankúš a privrela oči. Zrazu som počula buchnutie dverí a hneď na to ma niekto chytil za ruku. Otvorila som oči. Bola to Carin. 

"Moon, si celá?" strachovala sa o mňa, no to nebolo treba. Bola som úplne v poriadku, teda až na rozbitú hlavu.

"Som. Rada ťa vidím, Carin."

"Luke mi povedal, čo sa stalo..." 

"Kde je Michael. Veď sa od seba nehnete ani na krok..." odpoveďou mi bolo len ďalšie buchnutie dverí. Tentoraz to bol Calum. V rukách držal čokoládu.

"Toto je pre teba..aby si sa čo najskôr uzdravila." podal mi čokoládu a ja som si ju vzala. Bola to moja obľúbená s kúskami orea.

"Ďakujem.." usmiala som sa. Aj on. Bolo od neho naozaj milé, že si spomenul. Aspoň niekto. Carin sa oprela o moju posteľ tak, že som videla jej zápästia. Neverila som vlastným očiam. Mala ich celé dorezané.

"Carin, nechceš mi toto vysvetliť?" ukázala som na jej zápästia a ona si ich bleskurýchle zakryla rukávom trička.

"Nie.." 

"Calum, Luke, vypadnite na chodbu na chvíľu." obaja poslúchli a vyšli z miestnosti. Ostali sme tam samé s Carin."

"Tak povieš mi, čo sa stalo?"

"Nie je tu Mike, lebo sme sa rozišli..."

"Prečo?"

"Pohádali sme sa..." neudržala som slzy a začala plakať. Bolo mi ľúto oboch. Bola som s nimi od začiatku ich vzťahu, tie ich zamilované šibalské pohľady. Carin plakalai ku  tiež a sadla si ku mne na posteľ. Pozrela mi do očí a utrela mi slzy.

"Neplač, ty za to nemôžeš." začala sa smiať popod slzy.

"Prepáč, len mi to prišlo celé ľúto." usmiala som sa. Spomenula som si na čokoládu od Caluma. Otvorila som ju a ponúkla Carin.

"Daj si, je dobrá na nervy." vzala si a začali sme sa smiať. Bola som rada, že sa smiala. Nezniesla som pocit, že by bola smutná.

"Ďakujem teda...Moon, ja už pôjdem. Luke povedal, že ťa hodí domov, tak maj sa..." zamávala mi a zmizla v chodbách nemocnice. Do izby vošiel Luke. Nemala som slov. Nemala som náladu, no prvý raz v živote som mu bola vďačná. 

"Prepáč mi, Moon." zašepkal.

"Sadni si." ukázala som na miesto vedľa mňa. Sadol si a tvár si schoval v dlaniach.

"Nikdy by som to nespravil. Keby som sa neopil, nič by sa nestalo...Je to všetko moja vina."

"No tak Luke, už sa toľko neobviňuj." šťuchla som ho do ramena. "Zachránil si mi predsa život. A to sa cení." usmiala som sa naňho.

"Takže sa už nehneváš?" začal sa usmievať ako debil.

"Hnevám, ale už nie tak, ako som sa hnevala."

"Ďakujem, Moon." objal ma a ja som si hlavu zaborila do jeho krku. Chýbal mi a to riadne. Tá jeho nádherná vôňa, jeho vlasy, oči, úsmev. Pozrel mi do očí a naše tváre boli iba milimeter od seba.

"Miluj-" nedopovedala som, pretože ma umlčal bozkov. Vyrušilo nás klopanie na dvere. Bol to lekár.

"Moon Sanders, áno?"

"Áno." usmiala som sa na Luka. Po dlhej dobe som bola šťastná, no mal to jeden háčik....Carin.

"Môžte si zbaliť veci. Nič vám nie je."

"Ďakujem veľmi pekne." keď lekár odišiel, Luke ma znova objal a pobozkal. Pomohol mi pobaliť si tých pár vecí, čo som tu mala a šli sme. Nasadla som do jeho auta a odviezol ma domov. Vystúpila som a videla Lukov prosebný pohľad. Presne som vedela, čo tým myslí.

"Ideš ďalej?"

"Rád." usmial sa a zamkol auto a po dlhej dobe znova prekročil prah môjho domu. Zaviedla som ho do mojej izby a zavrela som. Nikto nebol doma, tak som nahlas pustila pesničku All The Small Things od mojej obľúbenej kapely Blink182. Zrazu ma Luke zozadu chytil za boky a hlavu si položil na moje rameno.

"Milujem ťa." pošepkal mi do ucha. Ja som sa iba usmiala a pobozkala.

"Aj ja teba, tučniačik môj." 

Bola som nevýslovne šťastná. Milovala som každé chvíle s ním, hlavne, keď u mňa prespal. Ležala som mu na hrudi a zaspala som.