,,Volám sa Natália, však?´´
Rozžiaril som sa. Ona si spomenula! Spomenula si na svoje meno! To je úžasný začiatok. ,,Áno! Áno! Voláš sa Natália.´´ Mal som hroznú chuť pobozkať ju, ale skôr ako som sa stihol pohnúť k jej perám, zarazil som sa a v duchu si vynadal. Hlavne pomaly.
Zavýskala. ,,Som taká rada že som si spomenula! Áno! A... a moja mamka sa volá Martina a... a ocko je Vlado, však?´´
Cítil som sa ešte šťastnejšie a narastala vo mne nádej... ,,ÁNO! A... a ja? Vieš ako sa volám ja?´´
Úsmev jej začal miznúť z tváre. Behala po mojej tvári očami, no mne bolo jasné, ako odpovie. Nechcel som to počuť a tak som sa spýtal: ,,Chceš vidieť svojich rodičov?´´ Spamätala sa a prikývla. Postavil som sa, že ich zavolám, keď v tom ma chytila za zápästie. Prešli mnou zimomriavky. Spýtavo som na ňu pozrel.
,,Je mi to ľúto,´´ prehovorila skormútene. Vedel som že jej je to ľúto a trápi sa preto. ,,ale ja si spomeniem. Sľubujem... Budeš so mnou tráviť čas a ja si spomeniem.´´ S nádejou v očiach ku mne zdvihla pohľad.
,,Idem pre tvojich rodičov,´´ povedal som len a vyšiel z miestnosti. Zavrel som dvere, oprel sa o ne čelom a vydýchol. Chvíľu som tak zostal a potom sa chodbou vybral k bufetu, kde som zahliadol jej rodičov.
Keď som k nim prišiel, len som im stručne vysvetlil, že ich chce Natália vidieť a povedal som im, že už pôjdem. Odhovárali ma, ale vyhovoril som sa že som unavený a potrebujem si prevetrať hlavu. Nasadol som do auta. Chvíľu som sa nehýbal- iba tak sedel a pozeral pred seba.
Prečo sa to muselo stať?
Naštartoval som a auto sa ozvalo hlasným zapradením motora. Kolesá sa rozbehli po ceste a mne samému bolo jasné, že dnes ma riadi auto a nie ja jeho.
*O 30 min. neskôr...*
Jazdil som už pól hodinu nikade. Len tak ma moje auto vláčilo po všetkých možných uliciach. Z reproduktorov revala hudba. Odrážala sa od stien auta a prehlušovala ostatné zvuky okolo. Bol som len ja, hudba a cesta ktorá sa okolo mňa rýchlo mihala. Rýchlosť som udržoval na predvolenej- ak som ju aj náhodou prekročil, spomalil som.
Nepotreboval som ďalšiu nehodu. Mal som ich plné zuby!
Nehody! Pche! Taká hlúposť! Len vám zoberú blízkych!
Od hnevu som treskol do palubnej dosky.
Stratil som kontrolu nad vozidlom. Na malý okamih sa auto pohybovalo ako chcelo. Potom som nad ním opäť prebral kontrolu. Vybočil som z cesty na trávu a vypol motor. Zaklonil som hlavu a oprel si ju o sedadlo. Hudba ďalej hrala. Vypol som ju a započúval sa do ticha, ktoré bolo zároveň také hlasité.
Slnko už z oblohy zmizlo a vonku bolo šero. Tento čas som miloval. Hranica medzi tmou a svetlom- stredná cesta...
Ahojte ;) Ďalšia časť je tu :))) Dúfam že sa páči a poprosím nejaké votes a hlavne commenty ;) :* Milujem vás :3
