Ahojte, túto časť by som rada venovala ďalšej skvelej babe- Dida Tomatkov :)
Dia, ďakujem za comment a som rada že sa ti páči môj príbeh :3
Prajem príjemné čítanie všetkým ;) :)) Love ya :*
Celý deň som len tak chilloval. V noci sa mi snívalo o Natáliiných nádherných očiach.
Keď som vstal, slnko bolo už vysoko na obzore. Vzdychol som si a pobral sa do kuchyne. Ledva som do seba vopchal raňajky. Mechanicky som prežúval a vnímal ticho domu. Všetko sa v prázdnom dome ozývalo a ja som nemal náladu na počúvanie hudby. Pomaly, utrápene som sa presúval po kuchyni a odkladal misku kde som mal pred tým cereálie s mliekom. Nechcelo sa mi ich umývať a tak som ich len hodil do dresu. Šuchtavým krokom som sa presunul do izby a obliekol si veci na behanie. Niekedy som si zvykol občas zabehať. Založil som si slúchadlá a vybehol z domu.
Nemohol som si nevšimnúť, ako sa za mnou baby ba dokonca aj ženy otáčali. Nevšímal som si ich- bolo mi to fuk, no nemyslel som ani na Natáliu. Cítil som len ako mi v pravidelných intervaloch dopadajú na asfalt nohy.
Prebehol som okolo zmrzliny a vtedy sa z ničoho nič objavila spomienka.
Zamyslený som zabočil za roh. Vrazili sme do seba a ja som dopadol na črepiny skla fľašky, ktorá jej vypadla z ruky pri náraze a rozbila sa na chodníku. Keď som sa posadil, zistil som že mám celé predlaktie z vonkajšej strany od krvi. Vyzeralo to ozaj zle. Slnko mi zatienila červená hlava s preplašenými hnedými očami. Dievča sa sklonilo nado mňa a prehovorilo ku mne: ,,Si v poriadku?" Vyzerala byť vyplašená. ,,Hej, som okay."
,,Nevyzeráš byť... Poď, stopnem taxík a odveziem ťa do nemocnice."
,,Nie, to netreba- vážne."
,,Ale prosím ťa. Veď som ťa skoro prevalcovala."
,,Ja som mal byť tiež ostražitý. Ty si v poriadku?"
,,Áno. O mňa sa neboj. No tak poď na nohy." Pomohla mi vstať a nasadli sme do taxíku, ktorý našťastie parkoval neďaleko.
Dorazili sme do nemocnice a mňa hneď prijali. Doktorka mi vyberala kúsky skla asi desať minút. Bola veľmi opatrná.
Potom mi ruku vydezinfikovala a obviazala. Vyšiel som na chodbu a tá baba tam stále sedela. Keď ma zbadala, vykročila hneď ku mne.
,,Ako?"
,, Nič vážne," usmial som sa na ňu. ,,A čo ty záchrankyňa?"
,,V pohode," usmiala sa. ,,Na začiatok by som sa mala predstaviť. Ja som Natália."
Spomienka sa opäť vytratila a moja myseľ sa opäť zamýšľala nad prítomnosťou.
Vbehol som do parku a myšlienky mi zablúdili do minulosti.
,,No tak, už sa rozhýb!" Kričal som na Natáliu. Zaväzovala si tenisky na dvojitý uzol ako to mala rada. Zdvihla sa a podišla ku mne. Postavila sa na špičky a pobozkala ma na pery.
,, Konečne si môžeme zahrať." Uškrnul som sa.
,, Ale veď som ti vravela že volleyball mi moc nejde. Veľa si so mnou nezahráš."
,, Nevadí, každá chvíľa s tebou je pre mňa vzácna." Zľahka som ju pobozkal a vzal som do rúk loptu.
Veľmi dlho sme hrali, kým nezačalo pršať a nemuseli sme sa ísť skryť na zastávku autobusu.
Opäť som bol v tom parku a na tom mieste kde sme hrali, ale tentoraz som tam bol sám. Nezastavil som sa, iba som prebehol.
Keď sme tu vtedy hrali volleyball, boli sme už spolu. Dali sme sa dokopy dva týždne potom, ako sme do seba vrazili.
Z nemocnice som ju pozval na kávu. Veľa sme sa rozprávali a tie dva týždne sme sa v tej istej kaviarni stretávali každý deň.
Nemôžem uveriť, že si to ona nepamätá. Bolí ma poznanie že na to všetko zabudla...
Pomaly som dobehol až domov a vliezol pod sprchu. Studená voda mi dopadala na rozhorúčené telo a urobila mi dobre.
Nebehal som dlho- boli tri hodiny poobede. Nabral som si jesť a naobedoval som sa. Riad som znova iba vložil do dresu a vyvalil sa na gauč.
O hodinu niekto zazvonil. Keď som otvoril, nevedel som ako mám reagovať. Ju som tu teda vážne nečakal...
Bolo zvláštne pozorovať ju, ako sa v mojom dome obzerá akoby tu bola po prvý krát.
,,Hmm takže ťa pustili z nemocnice?" Prelomil som ticho.
Jej rodičia ju čakali v kuchyni na jej želanie a my sme stáli v obývačke.Otočila sa od fotky mojich rodičov, ktorú si prezerala a pozrela na mňa.
,,Áno, dnes ráno."
,,To je super, nie?"
,,Asi áno."
,, Spomenula si si na niečo nové?" Spýtal som sa s nádejou v hlase.
Pokrútila hlavou. ,,Vraj sa mi bude lepšie rozpamätávať doma." Iba som kývol hlavou.
,,Prevedieš ma po dome?"
,,Jasné."
Poukazoval som jej dom a nakoniec som si nechal moju izbu.
,, Mám pocit dejavú...Už som tu niekedy bola, však?"
Prikývol som. ,,A nie raz."
,, Chodila som k tebe?"
Prikývol som. Začala sa predchádzať po izbe a zastavila sa pred nočným stolíkom. Vzala do rúk fotku na ktorej bola ona a zamračila sa.
,, Prečo tu máš moju fotku?"
Tak na toto som odpovedať, bez toho aby som jej čokoľvek prezradil, nevedel. Tak som mlčal. Položila fotku naspäť.
,,Kde je tu wc?"
Zaviedol som ju pred toaletu. ,, Počkám ťa v obyváčke. Trafíš?"
,,Samozrejme." Osopila sa na mňa. Cúvol som s rukami nad hlavou a zišiel po schodoch.
,, No čo?" Spýtali sa ma jej rodičia
,, Nič, väčšinou sme boli mlčky."
Tak, ďalšia časť je na svete ;) Bola asi trochu nudná... Mrzí am to :(
Ale možno sa vám páči a budem sa tešiť z každého votu a commentu ;) Love ya :3 :*
