Otvorila oči! Konečne!
Čakal som pri nej už dosť dlho, ale dočkal som sa. Jej čokoládové oči našli tie moje. Chvíľu ma len zamyslene pozorovala. Neisto sa spýtala: ,,Ty si môj brat?´´
Trhlo mnou. Prudko ma pichlo pri srdci. Zaklipkal som očami, aby som zahnal slzy, ktoré sa mi na malý okamih vkradli do očí a pokrútil hlavou na znak nesúhlasu.
Vzdychla si a capla hlavu späť do mäkkého vankúša. ,,Doktor vravel že mám amnéziu. Teda dočasnú... Aspoň myslím.´´ Zvraštila čelo a hryzla si do pery. Rozmýšľala. Vedel som to, pretože ju poznám. Bohužiaľ ona mňa nie.
,,A ty? Ty vieš kto si?´´ spýtal som sa potichu.
Neisto prikývla. ,,Som Nataša.´´
,,Am, nie. Ale si blízko.´´
,,Nie som Nataša?´´ neveriaco sa spýtala. Zjavne bola presvedčená, že sa tak volá. Pokrútil som hlavou. Opäť vzdychla a zamyslela sa.
,,Ale som blízko?´´ spýtala sa opäť. Prikývol som. Pripadal som si, ako keď sme po večeroch hrávali Hádaj načo myslím...
Kládla mi vždy túto otázku. Tým istým tónom...
Až nemocničná izba mi pripomenula, že toto nie je jeden z našich spoločných večerov.
,,Videla si už svoju tvár?´´ spýtal som sa po chvíli. Pokrútila hlavou. Podal som jej mobil. Vždy v ňom dobre videla svoj odraz. Toto bol jeden z dôvodov, prečo som ho musel nosiť na naše rande. Ako každá žena, aj ona sa musela sem- tam „skontrolovať“ v nejakom zrkadle. A displej môjho mobilu na to vždy dobre poslúžil. Musel som sa usmiať pri tej spomienke.
V odraze si dôkladne obzrela svoju tvár. Raz zdola, raz zhora, raz zľava a raz sprava.
Zrazu prehovorila.....
Ahojte, takže pridala som ešte jednu časť ;) Snažila som sa to ukončiť v polovici deja a uvedomujem si že to asi nie je moc napínavé... Ale hádam vás to dokope k nejakému tomu votes alebo commentu, aby som vedela že to aspoň niekto číta :) Bolo by fajn zistiť, že mám nejakých reads a moja story sa niekomu páči ;)
Do skorého videnia, vaša writterka :*
