Enjoy <3
Zostal som v pomykove. Nikto sa neozýval a vládlo medzi nami ticho.
Nakoniec sa ozvala ona: ,,Počúvala som tú pesničku a..."
,,A?" Začal som byť nedočkavý.
,,No a spomenula som si na... Na..."
,,Na?" Naliehal som na ňu. Ticho. ,,No tak Nat! Už ma nenaťahuj! Na čo si si spomenula?"
Odkašlala si. ,,No ja... Spomenula som si na...na teba." Vypadlo z nej nakoniec. Srdce mi vynechalo úder. Zadržal som dych. Opäť ticho.
,,Načo konkrétne?" opatrne som sa spýtal.
Chvíľu mi neodpovedala, no potom sa konečne ozvala: ,,Už viem, že sa poznáme dlhšie a nie si pre mňa cudzí... A spomenula som si tiež na naše prvé stretnutie." Vyšlo z nej nakoniec. Preglgol som. Zdalo sa mi to, alebo nepadlo ani slovo o tom, že som bol jej priateľ?
Super, stále si nepamätá všetko a zrejme ani nikdy nebude...
,,Si tam Adam?"
,,Hej, áno som."
,,A?"
Nasilu som sa usmial. ,,Gratulujem k novému pokroku."
,,Prečo mi niečo nahovára, že to nemyslíš úplne vážne?"
,,Ale myslím."
,,Trápi ťa niečo?"
,,Nie, som šťastný spolu s tebou."
,,Naozaj?"
,,Naozaj."
,,....Tak dobre... Nešiel by si von?"
,,Kedy?"
,,Dnes!"
,,Fajn, kedy a kde?"
,,O piatej večer na strome za poľnou cestou."
,,Budem tam."
,,....Adam?"
,,Áno?"
,,Máš ma rád?"
,,Ty vieš že áno."
,,Neviem."
Usmial som sa. ,,Veľmi."
,,Veľmi," zopakovala akoby sa chcela uistiť, že si to zapamätá. ,,Tak, ahoj. Vidíme sa."
,,Ahoj." Ona zložila ako prvá. Odložil som mobil a mrkol som sa na hodiny. Pól piatej!
Najvyšší čas sa vybrať na cestu. Mobil som si vložil do vačku a vyšiel som z domu.
Chcel som tam doraziť skôr ako na, no ona tam už sedela na strome. Podozrieval som ju z toho, že ma sem volá už keď tu je.
,,Ahoj," pozdravil som ju keď som vyliezol vedľa nej a sadol si na hrubý konár.
Namiesto odzdravenia som dostal niečo iné. Bez slova ma objala okolo trupu a tuho stisla.
,,Ehm..." Koktal som v snahe dostať zo seba nejakú zmysluplnú vetu. Žiaľ, nič zo mňa nevyšlo.
Objatie som jej nakoniec po dlhej chvíli opätoval.
Bolo fajn opäť cítiť teplo jej tela na mojom.
Vôňa karamelu mi stúpala cez nosné dierky do hlavy a zahmlievala mi mozog, čo spomalilo moje myslenie. Jej prítomnosť ma opantala natoľko, že som chvíľami absolútne nedokázal vnímať svet okolo mňa.
Nepúšťala ma ani po piatich minútach. Už mi to začínalo byť divné. Veď doteraz si ma ani poriadne nepamätala. Akoby vycítila, čím sa mi zoberá myseľ a zamumlala mi do hrude: ,,Prepáč, ale potrebujem objatie."
,,Mhm," potešene som zamumlal do jej vlasov a oblapil som jej útle telo pevnejšie. Užíval som si túto chvíľu ako nikdy. Teplo sa mi rozlievalo po celom tele a usádzalo sa v mojom lone. Mal som zavreté oči.
Bolo také ľahké predstaviť si, že sa k nej nakloním a priložím svoje pery na tie jej.
Keď som otvoril oči, hľadel som do zaskočených hnedých čokoládok, ktoré boli tak blízko.
Až o sekundu neskôr som si uvedomil, že moje pery naozaj pobozkali jej. Pery sa nám stále dotýkali a tak som so sebou cukol a odtiahol sa od nej.
,,Prepáč prepáč prepáč! Ach, som debil! Ach, prepáč! Prepáč prepáč prepáč...
Sklonil som hlavu a krútil ňou tak vytrvalo, až ma rozbolela. Prestal som ňou krútiť a chytil sa za vlasy. Pár krát som si poťahal končeky a zakryl si rukami tvár.
Jej drobné ruky sa dotkli mojich a odkryli mi tvár. Hlavu som nechal sklenenú a nedokázal som sa na ňu pozrieť.
Bože, som taký debil!
,,Ty si ma miloval, však že?" Ozvala sa opatrne a ľútostivo na mňa pozrela. Zahľadel som sa jej do očí a zničene som prikývol.
,,A teraz?" Spýtavo som na ňu pozrel. ,,A teraz ma miluješ?" Spýtala sa inak, aby dosiahla odpoveď.
Dlho som je pozeral do očí, a nakoniec som... pokrútil hlavou.
,,Prečo ma už nemiluješ?"
,,Neviem," povedal som zachrípnutým hlasom najväčšiu lož aká mi zišla na um.
,,Vravel si mi pravdu?"
Pokrútil som hlavou na znak nesúhlasu.
Čakal som, že sa spýta v čom som klamal, no zrejme to radšej vedieť nechcela. Bolo to tak asi lepšie.
,,Prepáč," zopakoval som opäť, tentoraz skôr pre seba.
,,Už sa neospravedlňuj."
Chvíľu sme zostali ticho. Nikto nevedel, akou vetou má preťať ticho.
Niečo k téme, alebo úplne od veci?
Nakoniec som to skúsil ja. ,,Hmm, načo si ma sem zavolala?"
Odkašlala si. ,,Len tak." Zahľadela sa pred seba a ja som vedel, že sa niečo deje.
,,Len tak?"
,,Vnútri ma to ubíja. Nedokážem zostať zavretá medzi štyrmi stenami."
,,A čo Nina?"
,, Nemala som chuť na babskú spoločnosť."
Prikývol som. ,,Nedeje sa už nič?"
Prižmúrila oči z hľadela na horizont. ,,Všetko sa mi mieša."
,,Čo všetko?"
,, Všetko... Minulosť aj prítomnosť. Nikdy neviem, či sa moja myseľ zaoberá spomienkami z pred nehody alebo po nehode. Mätie ma to."
,,Chápem... Musí to byť ťažké."
,,Ani nie tak ťažké, ako mätúce."
Na toto som jej nevedel odpovedať. V mojej moci mohlo byť len jedno, a to vyrozprávať jej všetko. Lenže to som urobiť nemohol. Chcel som, veľmi som chcel, ale nemohol som.
,, Už nič nehovorme."
,,Dobre."
,,Dobre."
Oprela sa o mňa a ja som ju objal. A tak sme spolu obaja mlčali.
Ďalšia časť je tu :3 Posnažím sa čo najskôr napísať 15. a tiež ju čím skôr pridať ;) Love ya :33 :*
