The killer of my loved one [YoonKook] ✓

2

Zobudil som sa v bielej miestonsti v ktorej sa ozývalo pípanie stroja. Doplo mi, že som v nemocnici. Ako som sa rozhliadol po miestonsti, zbadal som ako na stoličke pri mne niekto sedí. Bol to chalan, ktorého som však nikdy nevidel. Neviem či mám teraz výpadok pamäte alebo čo, no nemám tušenie kto to je. Ale bol zlatý. Sedel tam so sklonenou hlavou a vyzeralo to, že spal.

Zamyslel som sa prečo tu vlastne som. No zrazu mi to všetko došlo. Ten večer. ,,Mama!" Prudko som sa posadil a začal som sa okolo seba vystrašene obzerať. Začala sa mi krútiť hlava a počul som ako stroj začal pípať silnejšie a pred tým než som zase uvidel čierno som videl ako na mňa daný chalan začal niečo kričať a striasť so mnou.

Yoongiho pohľad:

Zobudil som sa na výkrik a na zrýchlené pípanie stroja. Uvidel som ako ten chlapec sedel a vyzeral, že mu neni najlepšie. Začal sa tam krútiť a pomaly padal späť do lehu. Nevedel som čo mám robiť a tak som s ním začal triasť a kričať naňho aby znovu neupadol do bezvedomia. No to sa stalo aj tak. Zrazu pribehli doktori a jeden z nich na mňa naštvane začal zjapať. ,,Čo ste mu urobili?! Ja som vedel, že takéhoto človeka k nemu púšťať nemáme!" ,,Ale j-ja som nič nero-" Začal ma tlačiť von z izby a ja som nestihol ani dopovedať a už za mnou zabuchol dvere. 

Sadol som si na jednu so stoličiek v čakárni, urobil som si pohodlie a čakal. Pípanie sa po chvíli znova ukludnilo a ja som si v tom mohol vpohode vydýchnuť. Keďže po tom každodennom vysedávaní na tej tvrdej stoličke som vážne vyčerpaný, opäť ma prevládol spánok.

Jungkookov pohľad:

Zobudil som znovu v tej istej miestnosti. Rozdiel bol v tom, že som si bol vedomí toho čo sa stalo. ,,Dýchaj Jungkook, dýchaj" Hovoril som si pre seba a snažil som sa byť v kľude. Znovu som sa posadil, no teraz už normálne. Potom som si všimol, že tu niečo chýba. Ten chlapec. Už vedla mňa nikto nesedel. Obzeral som sa všade naokolo ale nikde nikdo. Nejak som to neriešil a tak som si znovu lahol a premýšlal nad mamou. Dúfam, že je vpohode.

--TIME SKIP--

Už som bol na okraji toho aby som zaspal a v tom niekto otvoril dvere.  Boli to dvaja doktori. ,,Dobrý deň pán Jeon, už ste hore?"posadil som sa a prikívol som. ,,Prial by si za vami prísť muž menom Min Yoongi, ktorého sme odtialto poslali preč keď ste sa prvý krát zobudili a náhle omdlely. Vadila by vám jeho návšteva?" pozrel sa na mňa a potom sa venoval papierom, ktoré má v ruke. ,,Nepoznám ho, ale mne to nep-" ,,Pán doktor ale jeho sem predsa znova pustiť nemôžme. Pozrite sa čo spôsobil. Toto nemôžte dopustiť." Prerušil ma z rozprávanie druhý doktor ktorý sa choval dosť divne. Neviem čo s ním bolo ale ako vidím tak sem toho Yoongiho moc pustiť nechce.

Po chvíli kontrolovania či je všetko vporiadku doktory odišli a ja som mal na pláne si znova lahnúť ale zas ma prerušil niekoho príchod. Tentokrát to už nebol žiadny doktor. Bol to ten chlapec čo pri mne sedel. Ak som pochopil dobre tak on je ten Yoongi. So sklopenou hlavou za sebou zavrel dvere a ja som sa na neho milo usmial. ,,Min Yoongi?" Chcel som si overiť či sa tak volá a on mi na to jemne prikívol. ,,Môžem sa spýtať kto ste a prečo tu ste keď vás nepoznám?" Slušne som sa ho spýtal keď si sadol a keď zdvihol hlavu, zbadal som jeho smutnú tvár.

,,Pamätáš si niečo?" Jeho hlas bol krásny. Bol hrubý no zvnútra tak jemný. Znel dosť vážne. Vtom som si všimol jeho jazvy a zašívané miesta na tvári. A bolo to aj na jeho bledých dlaniach, ktorými si žmolil lem mikiny. ,,Čo sa ti stalo?" Pozrel som sa mu do očí, ktoré v ten moment začali jemne mračiť. ,,Pýtal som sa ťa či si niečo pamätáš" Povedal ešte viac vážne a vyzeral ako niekto s kým sa hádať vážne nechcem. 

,,Pamätám si, že som šiel s mamou domov a keď sme prechádzali cez cestu sa niečo stalo. A potom už si pamätám len ako som sa tu zobudil." Zosmutnel som nad vyslovením slova mama a čakal som na odpoveď, ktorá stále neprichádzala. Pozrel som sa na chlapca ktorého vážna tvár sa zmenila na smutnú a liali sa mu po tvári slzy. ,,P-Prečo plačeš?" Nechápal som to. Veď ho ani nepoznám tak prečo kôli tomu plače. ,,Vtedy vás zrazilo auto." Prudko sa postavil so stoličky a vydal sa na odchod počas ktorého si utieral slzy. ,,Počkaj! Odkiaľ to vieš?" Nechápal som to. Bol som zmätený. ,,Vážne to chceš vedieť?" Keď sa na mňa znova otočil jeho tvár vyzerala tak depresívne. ,,Samozrejme. Prečo by som nechcel?" Sklonil hlavu a otvoril dvere. ,,Zajtra prídem" S týmito slovami odišiel. Celý čas som rozmýšľal odkadial to vie. Išiel snáď práve okolo? Alebo niečo iné? Mal som v hlave vela možností, ale ani jednu som si nemohol potvrdiť. Musel som si počkať na zajtra.