The killer of my loved one [YoonKook] ✓

10

Zobudím sa ako každé ráno a zoberiem si oblečenie zo skrine. Potom si to namierim do sprchy.

Spustím na seba ľadovú vodu, ktorá mi pripomína včerajšiu situácia s Jungkookom. Pri tej spomienke som sa otriasol a rýchlo na seba pustil teplú vodu.

Nechal som ju stekať po svojom tele aby som sa čo najrýchlejšie zbavil zlých spomienok.

Po sprche som si obliekol čisté spodné prádlo, šedú mikinu a roztrhané rifle. Umyl som si zuby a ešte raz som si prepláchol tvár.

Išiel som do kuchyne kde som si chladničky vybral jogurt aby som v sebe dačo predsalen mal.

Keď som dojedol, obul som sa, vzal si mobil a kľúče a urobil som jeden veľký nádych. ,, Už idem Jungkookie" povedal som do tmy a pomaly otvoril dvere. Následne som zamkol a vydal sa smer nemocnica.
_______________________________________

Prišiel som k Jungkookovej izbe a chcel som vstúpiť dnu, no zrazu von vyšiel doktor, ktorý bol zahľadení do nejakých papierov.

,,Pane, čo tu robíte? Máte povolenie navštíviť tohto pacienta?" Nasadil si okuliare a obzrel si ma. ,, Áno. Veď som sem chodil každý deň. Som Min Yoongi." Udivene som naňho hľadel. To má ten dedo až tak úbohú pamäť?

,,Oh, vy to neviete? Včera sme pána Jeona prepustili." Čo to má sakra znamenať? Kde potom išiel?! Hádam má niekoho ku komu môže ísť a netúla sa ulicami ako bezdomovec.

,,A neviete kde išiel?" ,,To neviem. No môžem vám povedať, že je určite v poriadku. Prišiel pre neho nejakú chlapec s oranžovými vlasmi."

Odľahlo mi. Aspoň viem, že sa oňho má kto postarať. No aj tak ma trápi, že teraz nemám tušenie kde je. Neváhal som a vybehol som von z nemocnice.

Chodil som po meste a hľadal som niekoho s oranžovými vlasmi a Jungkooka. Nikde nikdo. Predpokladám, že už asi išli domov. Otočil som sa, že pôjdem domov, no bola to chyba.

Hneď mi udrel do zraku Jungkook, ktorý sedí na lavičke a bozkáva ho dotyčný s oranžovými vlasmi. Stál som tam ako kameň a nemohol sa spamätať z prebiehajúcej situácie.

To si musel zúfalo niekoho hneď nájsť aby sa mi pomstil alebo čo? Keď prestali a Jungkookov pohľad sa stretol s tým mojim, spamätal som sa a ihneď sa rozbehol smer domov.

Akoby sa moje srdce roztrieštilo na tisíc kúskov. Nie tisíc. Milión. Bilión. Toľko, koľko sa ani nedá popísať. Je ich toľko, koľko bolesti spôsobila táto jedna mizerná chvíľa.
_______________________________________

Sedím doma a rozmýšľam nad životom. Má toto vlastne ešte zmysel? Nemyslím si. Bez neho sa cítim prázdny. Zamiloval som sa do Jungkooka tak moc, že ani neviem ako to povedať.

Keď som ho prvý krát videl, už som cítil ako moje srdce buší. Ach.... Jungkook. Čo si to spôsobil? Čo si to nahováram. Veď to ja som všetko spôsobil. To ja som mu ublížil.

To on by mal byť teraz na mojom mieste a trápiť sa kôli tomu čo som spravil. No predsa len je tu jedna zlá vec, ktorú Jungkook urobil. Dovolil mi sa do neho zamilovať.