The killer of my loved one [YoonKook] ✓

5

Yoongi za mnou chodil každý deň a robil mi spoločnosť. Týmto mi pomáhal zbaviť sa myšlienok na mamu a spravil mi opäť úsmev na tvári. Dnes ma ale nezobudil on. Vedel som, že to je niekto iný. Otvoril som oči a zbadal som nejakeho doktora.

,,Oh, pán Jeon. Už ste hore? Práve som vás chcel zobudiť. Dnes môžete ísť domov." Priamo sa na mňa usmial a ja som sa so šťastím posadil. Bol som rád, že sa konečne pohnem z tejto tvrdej postele.

Pán doktor mi dal nejaké lieky na bolesť a podobné veci a potom už som musel opustiť moju izbu. Už som sa cítil úplne zdravý. Nič ma nebolelo. Len som mal strpnuté nohy jak hovado. Chcel som sa vydať domov, ale potom mi došlo, že nemám kam ísť.

Chcel som ísť s Yoongim. Ale on nikde nebol. Začal som zmätkovať a chodiť na mieste. Kde mám sakra teraz ísť?! Nechcel som ísť domov. Nemal ani posrané kľúče. Sadol som si na stoličku a kolená som si stiahol k hrudi. Neudržal som plač a slzy začali štekať von. Tvár som si skril do hrude a takto som tam bol nejakú dobu.

Zrazu som počul rýchli dupot a dychčanie. ,,Jungkook!" Bol to Yoongiho hlas. Zdvihol som hlavu a pozrel sa na neho. ,,Myslel som si, že si na mňa zabudol" Rozplakal som sa ešte viac a objal som ho. ,,Neboj. Už som tu." Jednou rukou ma objal a  druhou mi rozcuchal vlasy. Následne som v nich ucítil jemný bozk. Moja tvár nabrala červenú farbu, ktorú som rýchlo skril v jeho hrudi.

,, Takže si si to rozmyslel?" Oddialil sa a vyvalil veľký úsmev s iskrami v očiach. ,,Samozrejme" Utrel som si slzy a ten jeho úsmev som mu oplatil.
,,Tak poď. Nech tu nestojím jak dve bukvice." Zasmial sa a ja s ním.

Keď sme prišli k nemu, hneď som sa začal obzerať okolo. ,, Ja viem. Není to nič moc ale zatiaľ mi to stačí. A verím, že tebe to hádam bude stačiť tiež." Zasmial sa a odhodil kľúče na komodu. Rozbehol som sa do jeho asi obývačky a Yoongi bol ešte na chodbe. ,,A počul si niekedy o vyzutí topánok?" Prišiel za mnou a pobavene namieril pohľad na moje nohy.

,,Am... Prepáč." Piskol som a utiekol späť na chodbu kde som si topánky vyzul. Potom som dobehol späť za ním. ,, Poď ukážem ti kde budeš spať" ukázal rukou aby som ho následoval a ja som už bežal za ním. Otvoril dvere od izby v ktorej bola veľká posteľ, na stene rôzne fotografie a celé to bolo urobené do čierno-biela.

,,Váu..." Nemal som slov. Veľmi sa mi to tu páčilo. ,,Ďakujem, že sa ti to páči. Trvalo mi dlho kým som si to tu zariadil." Usmial sa na mňa a vstúpil do dverí. ,, Zatiaľ sa môžeš vybaliť a verím, že sa budeš chcieť osprchovať. Na konci chodby je kúpeľňa. Ja si zatiaľ pôjdem ľahnúť. Som uťahaný." Usmial sa a zavrel za sebou dvere. Nečakal som a pustil som sa do vybalovania.