All the stars [ᵐʸᵍ•ᵖʲᵐ]

⭐first⭐

✴✴✴

,,Jimin, sme doma. Bolí ťa niečo?''

Otvorím oči. Sedím v aute na zadnom sedadle a žmúrim do veľkých hnedých očí mojej matky. Jej hlas je naplnený starosťou, dokonca sa tam dá počuť ľútosť. To isté môžem povedať o jej pohľade.

Nereagujem na jej otázku. Nechcem sa o tom s ňou znovu baviť a ona to dobre vie, no aj tak sa o to zakaždým, keď sa vrátime z nemocnice, pokúša.

Siahnem po kľučke a otvorím dvere. Vysúkam sa z auta a nohy položím na chodník zložený z rôzne veľkých a nepravidelne naukladaných kameňov, po ktorom následne vykročím smerom k domu.

Dnes to bola ďalšia z milióna návštev tej odporne preplnenej budovy. Už som to prestal vnímať, aj tak je to vždy to isté. Ráno vstanete, prídete tam a posadíte sa v čakárni na onkologickom oddelení medzi ostatných ľudí. Niektorí z nich o svojej chorobe nemajú ešte ani tušenia, druhí si to už myslia a tí poslední, čiže aj ja, čakáme na ďalšie prázdne sľuby a falošné nádeje o tom, že bude zas všetko v poriadku. Čakáte kým sa neotvoria dvere na jednej z ambulancií a nevykukne z nich hlava zdravotnej sestry, ktorá zavolá vaše meno. Vojdete dovnútra, kde na vás už čaká doktorka s prívetivým úsmevom. Opýta sa vás na to ako sa cítite a či u vás nenastala zlá reakcia na lieky a potom vám aj cez to, že to mala byť iba obyčajná prehliadka, spraví všetky tie nepríjemné vyšetrenia. Napokon sa porozpráva s vašimi rodičmi o pokroku vašej liečby, ktorý sa však za pokrok považovať nedá a predpíše vám ďalšie lieky na zmiernenie bolesti aj keď ich už doma máte plnú skrinku.

Nič menej, nič viac. Teda aspoň v mojom prípade.

Svojimi, podľa mňa na moju stavbu tela až neprirodzene bacuľatými prstami, odomknem vchodové dvere. Vytiahnem kľúč zo zámky a prekročím prah nášho na môj vkus až príliš veľkého domu. Ocitnem sa v chodbe, kde na jeden z vešiakov zavesím zväzok kľúčov.

Nechápte ma zle, náš dom zas nie je vila, to netvrdím. Jednoducho je v ňom podľa mňa niekoľko úplne zbytočných izieb, z ktorých ani jednu moji rodičia nikdy nevyužijú. Dokonca ani moja izba tu už dlho potrebná nebude.

Zvrtnem sa ku schodisku pripravený vyšliapať ho, no zastaví ma matkin krik. ,,Synček, počkaj!''

Otrávene vzdychnem, no nakoniec sa aj tak otočím a počkám na ňu. Vojde do dverí upravujúc si svoje dlhé čierne vlasy, ktoré jej stihol rozfúkať vietor, čo sa už od rána svojou silou a intenzitou nepríjemne opiera do budov a ľudí a živí v nich tak ilúziu toho, že aj keď už je jar prakticky za rohom, ešte stále sa nejaký čas tepla nedočkáme. Z pleca sa jej šúcha vydraté ramienko kabelky a ťahá tak so sebou aj elegantný hnedý kabát, ktorý dostala od otca na minulé vianoce. ,,Nie si hladný?'' opýta sa, zatiaľ čo si z nôh vyzúva čierne kožené čižmy a mení ich za chlpaté ružové papuče, ktoré pre zmenu dostala odomňa. Narovná sa a stiahne zo seba kabelku, ktorá sa jej za tú chvíľu stihla zošuchnúť až na predlaktie a položí ju na botník. Líca má mierne červené, vyšľahané od vetra a sem tam jej pokožku lemujú drobné pehy a jemné vrásky. Je krásna aj napriek tomu, že už jej ťahá na štyridsať.

,,Jimin, vnímaš?'' Do uší sa mi dostane otcov chrapľavý smiech a rameno sa mi prehne pod váhou jeho ťažkej dlane. ,,Mama sa ťa pýtala, či nechceš jesť.''

Pokrútim hlavou. ,,Nechcem.''

Mama rozpačito prikývne a vrhne na otca svoj uprený pohľad, hľadajúc v ňom tak oporu. On sa však pozerá na mňa. V očiach sa mu zrkadlí starosť zmiešaná so strachom, tak isto ako v tých maminých.