All the stars [ᵐʸᵍ•ᵖʲᵐ]

⭐sixth⭐

✴✴✴

,,Už to mám!'' zvolá Yun natešene. ,,Viem, kam pôjdeme.''

S Yoongim ju obaja pozorujeme, avšak každý iným pohľadom. Yoongimu na tvári pohráva veselý úsmev, zatiaľ čo mne zamyslený výraz.

,,Som zvedavý.'' pretočím očami, ale aj tak ju vyzvem, aby hovorila. ,,Prezraď nám, čo si vymyslela.''

Yoongi prikývne a schová si ruky vo vreckách. ,,Áno, hovor.''

Yun sa nadýchne a s úsmevom začne vysvetľovať svoj plán. Vyzerá pri tom, akoby na záhrade vykopala truhlicu s pokladom a práve o tom poskytovala rozhovor novinárom. ,,Najprv pôjdeme k nám, kde si vezmeme niečo na pitie a jedenie a potom vás vezmem do mojej školy.''

Nadvihnem obočie. Veľmi sa mi nechce, ale myslím, že aj keby som sa teraz začal vyhovárať, veľmi by mi to nepomohlo, pretože by ma tam dostala aj na silu. Navyše má teraz ešte aj Yoongiho ako pomocnú ruku. Po očku si všimnem mamine auto odstavené na parkovisku. Čaká na mňa. Pozriem na Yun a spojím pery do úzkej čiarky. Horúčkovito rozmýšľam. Mám ísť? Nemám ísť? Nakoniec zatnem zuby a porazenecky prikývnem. ,,Tak dobre, ale musím to ísť ešte oznámiť mame.''

,,Dobre, choď.'' odpovie mi a začne o niečom trkotať s Yoongim.

Vykročím k parkovisku. Po ceste si ešte zapnem zips na bunde, aby ma náhodou nezglbala za to, že je vonku zima. Prejdem na stranu vodiča a zaklopem jej na okienko. Je začítaná do časopisu, takže ňou mierne trhne. Keď si všimne, že som to iba ja, naširoko sa usmeje a okienko mi otvorí. ,,Už ste skončili, zlatko?''

Nakloním sa bližšie. ,,Áno a chcel som ti povedať, že ma nemusíš čakať, lebo idem von.''

Prekvapene na mňa pozrie. ,,Ideš von?'' Chápem jej šok, pretože skoro vôbec von nechodím. Keby som bol na jej mieste, aj ja by som bol zo seba prekvapený.

Myknem plecom. ,,Hej idem.''

,,A s kým?'' šibalsky sa zaškerí.

Pohodím hlavou k Yun a Yoongimu, ktorí ešte stále stoja na tom istom mieste. Premeria si ich pohľadom a potom súhlasne prikývne. ,,Dobre a kedy prídeš domov?''

,,Netuším.''

,,A kde to vlastne idete?''

Pokrčím pleciami. ,,Tiež netuším.''

Zamračí sa. ,,Ideš von, ale nevieš kde?''

,,Nuž, vyzerá to tak.''

Prekvapí ma, keď sa hlasno rozosmeje. ,,Tak dobre, bav sa, zlatíčko. Potom mi zavolaj a s ockom pre teba prídeme.'' usmeje sa, čím mi dá jasne najavo, že sa náš rozhovor skončil a že už chce ísť domov.

Odstupím od auta. Mama naštartuje a vyberie sa preč. Chvíľu počkám, zakývam jej a potom sa poberiem k tým dvom.

...

,,Máte naozaj pekný dom.'' ozvem sa, keď sa po polhodine konečne dopracujeme k Yun. Nečakal som, že budú mať tak veľký dom. Pripomína mi to skôr menšiu bytovku, ale tak čo.

,,Ďakujem.'' zasmeje sa a vedie nás po úzkom chodníčku bližšie. Je vidieť, že si potrpia na detaily. Po celej dĺžke chodníka sa ťahá pás bielych kamienkov, pomedzi ktoré sú nasadené malé stromčeky. Celý dvor tvorí trávnik, ktorý je naozaj dokonale pokosený, nehľadiac na to, že ho momentálne pokrývajú listy a vetvičky, ktoré stihol poodtrhávať silný vietor. Je naozaj smiešne, ako veľmi sa príroda podobá vašej nálade. Vietor a dážď, akoby nechceli pripustiť príchod jari, ktorá sa tak veľmi snaží prebojovať na ich miesto. Očividne im, tak isto ako mne, neprekáža pochmúrne počasie.