All the stars [ᵐʸᵍ•ᵖʲᵐ]

⭐eighteenth⭐

✴✴✴

,,Ale to nemôžme prijať."

Sedíme v obývačke u Yun doma ponorení do rozhovoru s jej rodičmi. ,,Ale my na tom trváme." usmeje sa pani Soo Yun. ,,Keby sme nechceli, aby ste s nami išli, nevolali by sme vás."

Yoongi sa vedľa mňa nervózne poškrabe na zátylku. ,,Ale je to vaša rodinná dovolenka."

,,A vy už ste ako časť našej rodiny." zasmeje sa pán Jae a poposadne si na sedačke. Položí si ruky na stôl a nakloní sa dopredu. ,,Viete chalani, veľmi nám záleží na tom, aby ste si toto leto užili. Hlavne Yun." V jeho očiach sa mihne tieň, krátko pozrie na svoju ženu. Potom sa usmeje a znovu sa obráti k nám. ,,Takže?"

Obaja na nás pozerajú v očakávaní. Pomrvím sa na mieste. ,,Ale zaplatíme si to my."

,,To neprichádza do úvahy." ozve sa pani Soo Yun. ,,Všetky náklady idú na nás."

,,Tak dobre." vydýchne Yoongi. ,,Ďakujeme."

Na tvári pani Soo Yun sa objaví srdečný úsmev. Chytí svojho manžela za ruku a láskavo na nás pozrie. ,,Nie, to my ďakujeme vám."

...

Keď nastane večer všetci traja sa stretneme pred Yoongiho domom.

,,Musela som ešte hľadať svoju deku." vysvetľuje Yun prečo jej tak dlho trvalo sem prísť.

Yoongi nadvihne obočie. ,,A prečo si hľadala deku?" Otočí sa a kráča smerom k ich záhrade.

,,No lebo som ju nevedela nájsť."

Yoongi zastaví. ,,Ale ja som myslel načo, však ja deky mám." zasmeje sa a otvorí drevenú bránku, cez ktorú nás pustí na záhradu.

,,Toto je moja najobľúbenejšia." oponuje mu Yun s úsmevom.

Zaškerím sa. ,,Ježiš, Yun."

Prejdeme po suchej tráve, ktorá pod našimi podrážkami nepríjemne praská, až k menšej drevenej kvôlni. Yoongi chvíľu zápasí s dverami, keď sa k nemu postavím, že mu pomôžem, podarí sa mu ich otvoriť.

,,Máš tam nejaký tajný priechod do magického sveta?" smeje sa Yun, keď sa Yoongi ponorí do tmy.

,,Niečo lepšie." odvetí jej a vytiahne z vnútra zaprášený veľký ďalekohľad.

,,Fúha." uznanlivo kývnem hlavou. ,,Ten je tvoj?"

,,Nie, je môjho otca." usmeje sa a rukávom mikiny z neho zotrie prach. Jednou rukou ho zdvihne zo zeme. ,,Teraz vyjdeme na strechu."

Vypúlim oči. ,,Na strechu?"

Yoongi sa nad mojou reakciou iba zasmeje. Aj s ďalekohľadom prejde k zadným dverám domu a odomkne ich. ,,Tak idete?" otočí sa na nás.

S menšími pochybnosťami sa vyberieme za ním. Vo vnútri kráčame potichu, aby sme nezobudili Yoongiho mamu a brata. Prejdeme po schodoch na povalu a odtiaľ cez strešné okno na strechu.

,,A je to bezpečné?" obraciam sa na Yoongiho, keď už všetci sedíme.

,,Keď nebudeš robiť prudké pohyby." mykne plecom. Keď si všimne naše vyplašené pohľady, rozosmeje sa. ,,Ale kľud, iba srandujem. Keby to nebolo bezpečné, nevezmem vás sem."

,,To mi odľahlo." pretočí Yun očami, ale aj tak sa zasmeje.

Všetci traja si pod seba rozložíme deky a Yoongi našteluje ďalekohľad. ,,No pozrite sa." odstúpi od neho. Prvá sa pozrie Yun. Ústa sa jej otvárajú v úžase, keď sa nakláňa dopredu a jedno oko pritláča k objektívu.

Potom som na rade ja. Keď sa pozriem, nezmôžem sa na nič iné ako užasnuto vydýchnuť. ,,Wow." Ešte nikdy som takto zblízka mesiac nevidel, teda okrem fotiek.
Odstúpim a posadím sa naspäť na deku medzi Yoongiho a Yun.

,,Páči sa vám to?" pozrie na nás Yoongi.

Obaja prikývneme. ,,Je to nádherné." odvetím s úsmevom.

Yoongi spokojne prikývne a ľahne si chrbtom na deku. O chvíľu tak urobíme aj my dvaja s Yun, a tak už všetci traja ležíme vedľa seba a pozeráme sa na hviezdy.

,,Môj otec miloval hviezdy." začne Yoongi s úsmevom. Ruky si založí za hlavu a jemne sa pomrví na mieste.

S Yun ho potichu počúvame.

,,Keď som bol malý, často ma sem bral a spolu sme ich pozorovali skoro do rána. Ani jeden sme sa nevedeli odtrhnúť od tej krásy."

Teraz sa usmejem už aj ja.

,,Keď som mal jedenásť, zistili mu rakovinu pankreasu." bolestivo vydýchne.

Stiahne mi hrdlo a na hrudi sa mi usadí pocit úzkosti. Pozriem na Yun, ktorej sa v očiach zrkadlia slzy.

,,Práve vtedy s mamou očakávali príchod Kwana, no miesto toho, aby sa ako každý nastávajúci rodičia tešili na príchod svojho dieťaťa, museli tŕpnuť z hnusnej choroby a čakať čo bude ďalej." posledné slová akoby vypľuľ. Smrkne a pokračuje v rozprávaní. ,,Keď sa Kwan narodil, otcovi sa polepšilo. Opäť sme boli všetci šťastná rodina, no nie dlho."

Nahmatám v tme jeho ruku a nežne ju stisnem vo svojej dlani.

,,Bojoval dva roky a potom to prišlo. Dostal cukrovku a všetko sa začalo tak valiť, že to už ďalej proste nešlo." Hovorí priškrtene. Prehltnem vzlyk a nechám pár sĺz, aby mi stiekli dolu tvárou. ,,Zomrel, keď som mal trinásť a Kwan iba dva."

Všetci traja mlčíme. Jediný zvuk v okolí je mraučanie mačiek a šuchot lístia v korunách stromov, ktoré prehŕňa jemný vánok.

,,Potom sa tá istá choroba objavila aj u mňa. Je tam síce malé percento dedičnosti, ale v tomto prípade to jednoducho prišlo. Ja som sa však vyliečil, on nie. Avšak do poslednej chvíle nedal najavo ako veľmi trpí. Aj keď už bol na tom naozaj zle, išiel sa so mnou pozerať na hviezdy, keď som ho o to prosil. Naučil ma toho veľmi veľa a za to mu budem navždy vďačný." dokončí. Otočím hlavu do boku, aby som naňho videl. Na tvári mu pohráva slabý úsmev. Pozrie na mňa a stretnú sa nám pohľady. Aj ja sa usmejem.

Zacítim na pravej ruke dotyk. Yun si so mnou prepletie prsty. Všetci traja už nič viac nehovoríme, myslím, že to ani nie je potrebné. Iba ležíme a pozeráme sa na hviezdy až do neskorej noci.

✴✴✴