All the stars [ᵐʸᵍ•ᵖʲᵐ]

⭐fourteenth⭐

,,Takže decká." zvolá Chan, keď zastavíme pred menšou budovou na okraji mesta. ,,Dnes sa pôjdeme pozrieť na zvieratá."

,,Na zvieratá?" ozve sa Myung. Jeho hlas znie nechápavo, čomu celkom rozumiem. Prečo sa chce Chan pozerať na zvieratá? Sme snáď deti v škôlke, ktoré chcú učitelia vziať na výlet?

Chan prikývne a pohľadom zablúdi k budove pred nami. ,,Presne tak. Sú to zvieratá, ktoré boli zachránené v poslednej chvíli." usmeje sa a rukou nám pokynie, aby sme ho následovali dovnútra.

Prehltnem všetky nespokojné slová, ktoré sa mi formujú na jazyku a radšej potichu vykročím na dlaždicami povykladaný chodník. Všetci sa narveme do obrovských presklených dverí, ktorými sa dostaneme do zapratanej miestnosti, ktorá by mala plniť úlohu vestibulu, no vzhľadom na jej zanedbaný stav si tým nie som až taký istý. Po stenách sú lepiacou páskou polepené rôzne plagáty a fotografie zvierat a ľudí, ktorí tu zrejme pracujú. Zakloním hlavu a očami lenivo preskúmam strop. Nachádzajú sa naňom rozsiahle tmavé škvrny zrejme spôsobené vlhkosťou v miestnosti. Svoj zrak premiestnim k zničenej dlaždicovej podlahe, na ktorej sú poukladané krabice a vrecia s rozličným krmivom, klietky a v neposlednom rade bandasky naplnené vodou, ktorá z nich miestami vyteká a v drobných potôčikoch si razí cestu rovno do stredu miestnosti, kde už začala pomaly formovať plytké jazierko.

Chan si všimne našich neistých pohľadov a očami prebehne po celej miestnosti. ,,Mládež, predtým než pôjdeme ďalej vás chcem upozorniť, že podmienky na tomto mieste sú také aké sú." na chvíľu sa odmlčí. Zahryzne si do pery a prstami sa poškrabe na zátylku. Oči mu behajú po spustošenej podlahe a na tvári mu sídli zamyslený výraz. Zrejme hľadá správne slová, ktorými by popísal situáciu tak, aby sám na seba nepôsobil ako snob. ,,Ľudia čo tu pracujú to totižto financujú z vlastného vrecka. Všetko čo uvidíte, vrátane klietok, misiek a pelechov, si zohnali alebo dokonca vyrobili sami." Uprie na nás hlboký pohľad, ktorý jasne hovorí o tom, že žiadna sranda ani šomranie nie sú na mieste.

Všetci ho potichu sledujeme, nikto sa neodváži nejak namietať. Vlastne ani nemá prečo. Myslím, že je obdivuhodné, že sa aj v tejto uponáhľanej dobe ovládanej peniazmi, nájdu ľudia, ktorí sú ochotní sa o tie svoje podeliť s tvormi, ktoré ich k životu potrebujú, ale nikdy nebudú mať. Predstavte si ako by asi svet vyzeral, keby si ľudia a zvieratá vymenili pozície. Keby zvieratá boli tie, čo majú všetko pod palcom a rozhodovali by o osude ľudí? Myslím, že to je vskutku smiešna predstava. Pri predstave, že by zvieratá poľovali na ľudí a následne by vydávali zákony na ich ochranu, keby došlo k prílišnej strate na životoch alebo, že by ich každoročne kupovali ako darčeky pod stromček svojim deťom a potom ich vyhadzovali z auta na odľahlej časti cesty, keď sa im deťom zunujú, sa mi chce plakať aj smiať zároveň. Ale nebudem zachádzať do detailov mojich predstáv a zbytočne vytvárať konšpiračné teórie. Heh, keby som neumieral, možno by som si založil spolok na ochranu zvierat, až tak premotivovane sa cítim.

V chodbe sa začne ozývať zvuk ponáhľajúcich sa krokov. Ako na povel sa tam všetci pozrieme a pohľady nám padnú na postaršiu šedivejúcu pani oblečenú v zelenom tričku s logom ,,pomáhať a chrániť". Musím uznať, že je to naozaj výstižné, no keby som patril do policajného zboru neviem či by mi to prišlo dvakrát vtipné. Ústa sa jej roztiahnu do širokého úsmevu odhaľujúceho rovné biele zuby. ,,Zdravím vás, deti. Som rada, že ste nás takto poctili svojou návštevou. Už dávno sme tu nemali takýchto mladých ľudí." zvonivo sa rozosmeje, čo poniektorých z nás tiež prinúti k úsmevu. ,,Väčšinou sem chodia iba ufrflaní dôchodci zo starobinca, ale tak každý vieme prečo." Jej pohľad zneistie, akoby nevedela, či môže pokračovať, no keď si všimne Chanovho nepatrného prikývnutia, urobí to. ,,Deťom sa totižto boja ukázať realitu."