Dal si mi dôvod milovať ťa

2.

,,Preboha prečo sledujem túto babu?!" Zhíkla moja kamoška Anna keď som s ňou volala. ,,Okamžite jej ruším follow!"

,,Anna a nemyslíš ty náhodou mňa?" Spýtala som sa, keď som si všimla že mám o jedného sledovateľa menej. Ležala som na posteli (tak ako aj iný večer), zabalená v deke a popri telefonovaní z Annou som si prezerala instagram.

,,Ty si ale hlavička!" Zasmiala sa, ale potom si vzdychla. ,,Bella prepáč ale v poslednej dobe si čím ďalej, tým divnejšia." Prekrútila som očami. ,,Trápi ťa niečo?"

Aj keby ma niečo trápilo nepovedala by som jej to. Nikoho si nepúšťam k telu. Nikoho. Niesom nejaká hanblivá alebo čo, len si držím odstup. Kamarátov mám, to hej (Veď aj Anna je jedným z nich.) ale jednoducho ma nevedia nejak presvedčiť, že im môžem veriť. Aj keď Anna sa mi zveruje pravdepodobne s každou blbosťou, ja som radšej keď ju počúvam. Často krát sa stalo aj to, že keď mi volala som jej nezdvíhala len preto, aby som bola sama. A tiež úplne nenávidím keď mi povie: ,,Veď povedz niečo aj ty!"

,,Nie nič ma netrápi len som unavená." Hlesla som a imitovala som zívnutie. ,,To bude tým počasím." V hlave som si myslela že je to dobrá výhovorka, nakoľko sa začínala jeseň a takmer každú hodinu, bola inakšia teplota.

,,Nie...nie ja... nemyslím to. Myslela som tým že už mi nič nerozprávaš. Akoby si mala depresie."

,,Počuj Anna idem sa navečerať, tak... sa ti potom možno ešte ozvem dobre?" Rozlúčila som sa s ňou najslušnejšie ako sa len dalo.

,,Belladonna!" vykríkla. ,,Neskladaj!"

Pokrútila som hlavou a usmiala sa. ,,Ahoj." a položila som.

Chvíľu som ešte čakala pri posteli na jej výhražné sms-ky. Ale neozvala sa dlhšie ako desať sekúnd, tak som odišla dolu do kuchyne.

Asi by som sa vám mala predstaviť. Volám sa Belladonna Allensová. Bývam v malej dedinke Boodlen na konci sveta v Oregone. (Poznámka autora: Pre tých čo preskočili úvod, všetky lokácie v príbehu sú vymyslené.) Nieje na žiadnej mape a dosť ťažko sa hľadá. Mám 16 rokov a do školy chodím do vedľajšej dediny (Minitpolis), pretože v Boodlene nemáme ani školu. Často ma trápia bolesti hlavy, lebo som zdedila po mame migrény. Mám jedného brata Georga, á myslím si že to by bolo aj všetko.

,,Mami?" Ozvala som sa ešte zo schodov. ,,Mámi!" Zakričala som hlasnejšie. Dolným poschodím sa niesla vôňa fazúľ a bollognesse omáčky.

,,Ano?" Vykukla jej z kuchyne hlava.

Pozrela som sa na svoje hnedo-zelené hodinky na ruke. Bolo za päť sedem. ,,Už je večera?"

,,O chvíľku Bruško." Mama mi tak zvykla hovoriť. Belly- Bruško.

Tak som sa teda otočila šla do izby. Pomaly som kráčala schod po schode až kým som nedokráčala do mojej izby. Následne som sa hodila na posteľ a zobrala do rúk mobil.

Tri nové správy. A samozrejme že všetky od Anny.

Anna: -_____-

Anna: Chcela som ti len pomôcť.

Anna: Nemusíš mi volať. Idem do sprchy.

Bola som mierne prekvapená že bola ku mne taká milá. Obyčajne mi napíše že som sviňa a smejúcich sa smajlíkov. Niekdy mám pocit že ma chce zmeniť. Akoby jej nevyhovujem taká aká som. Ale bude sa musieť s tým zmieriť. Ja milujem totiž moje tajomstvá a nehodlám ich nikomu povedať. Nikdy. Nikomu. Navždy. Aký paradox však? Použiť nikdy a navždy v jednej myšlienke. A čo sú vlastne myšlienky? Výplody našej fantázie? Obsahy vedomia?Podľa Ludwiga Wittgeinsteina je myšlienka logický obraz a zmyslovo vnímateľným spôsobom vyjadrenia myšlienky je veta. A čo je paradox? Absurdný dôsledok nejakej teórie alebo praxe. Teda aspoň podľa mňa. Ale to som sa už zamotala. Aj to je vlastne paradox. Ako sa dá stratiť vo vlastných myšlienkach? A už sme na začiatku.

,,Bruško! Už môžeš ísť." Vytrhla ma z premýšľania mama.

,,Dobré!" zakričala som jej naspäť a vydala sa na pospas našich strmých schodov.

Vošla som do kuchyne kde bola vôňa cítiť najviac.

,,Čo si uvarila?" Nadýchla som sa z plných pľúc.

,,Nič zaujímavé. Len špagety a obyčajnú omáčku." Zrejme ju nazvala obyčajnou len preto, lebo ak boli špagety, nikdy sme nemali inú omáčku okrem tejto. U nás doma už len slovo špagety vyvoláva v nás obraz bolognesse omáčku.

Naložila som si do hlbokého taniera a začala jesť. Bez syra. Bola som totiž lenivá nastrúhať si ho tam. ,,A kde je oco a G?" G je moja prezývka pre môjho brata.

,,George! Miles!" Zakričala na oboch, zatiaľ čo si strúhala na špagety syr.

Celý zvyšok večera som premýšľala aký je vlastne zmysel života. Ráno sa zobudím, idem do školy a takto to ide už 11 rokov. Po škole celá znechutená volám s Annou až do večera, už 11 rokov. A taktiež sa 11 rokov chodím o štvrť na osem navečerať dolu do kuchyne. A s týmito myšlienkami som šla aj spať.