Dal si mi dôvod milovať ťa

7.

Rozprávali sme sa, až napokon prišlo na tému škola. ,,No... Ja som si dnes trošku pospala a keď som vstala som si rýchlo musela urobiť úlohy." Zasmiala som sa. Napodiv bol Kai celkom fajn chalan. Čakala som, že bude jeden z tých ,,cool,, deciek z autobusu. Ale on, bol iný. Ako som už spomínala, namiesto videohier má všade rozhádzané knihy. Má fakt skvelý zmysel pre humor a bezhlavo miluje seriály.

,,Na čo si si dnes robila úlohy?" Spýtal sa.

,,Veď aby som zajtra mala úlohy hotové?" Usmiala som sa a posadila sa do tureckého sedu.

,,Zajtra sa do školy nejde." Vybuchol do smiechu. ,,Škoda že som ti to povedal, lebo inak by si bola schopná tam ísť."

Prešiel mnou pocit neskutočného šťastia a dobrej nálady. ,,To znamená že sa domov nemusím ponáhľať?" Nadvihla som kútiky úst.

,,Kľudne tu ostaň aj spať." Aj on sa usmial a pozrel mi do očí.

Ou. Toto som nechcela. Poznáme sa sotva deň.. ,,Nie, nie to nie.. Spať nie. Nechcem vás otravovať a vieš no... Bolo by to divné." Usmiala som sa, aby som nejak zachránila situáciu.
,,Radšej napíšem mame že tu ešte chvíľu zostanem, ale spať tu nezostanem." Vytiahla som si mobil z vačku a začala písať.

,,Oukej, oukej." Zdvihol ruky na obranné gesto. ,,Nič som nepovedal." Zdvihol sa a ľahol si na posteľ (Kde som mimochodom sedela.).

,,A ty máš nejakých kamošov?" Spýtala som sa.

,,Stačí že mám celú triedu?" Zasmial sa. ,,Idem pre zmrzlinu dáš si?"

,,To nikdy neodmietnem." Usmiala som sa a keď sa postavil, že odchádza som sa porozhliadla po izbe. Mal ju veľmi útulnú. Na poličkách mal knihy a sem tam nejakú trofej zo súťaží. Na posteli mal čierne návlečky, na okne nabíjačku a tablet, hnedý koberec pri posteli a na skrini plagát zo seriálu Ordinary days (Vymyslené.).

,,Už som tu." Otvorili sa dvere a v nich, stál Kai s jednou veľkou miskou zmrzliny a dvoma lyžičkami v nej.

,,Mňaam." Postavila som sa a šla som ku nemu. ,,Vyzerá to fantasticky." Pochválila som skôr zmrzlinu ako jeho.

-Bolo pol deviatej večer-

Kai si ľahol na posteľ aj s miskou, takže jediné čo mi ostávalo, bolo ľahnúť si ku nemu, aby som dočiahla na zmrzlinu.

,,Raz som čítala takú knihu," Začala som a vložila som si zmrzlinu do úst. ,,volala sa milovaný nevlastný brat a..." Ďalšia lyžička. ,,tam mali orieškovú zmrzlinu a volali ju zmrdlina." Zasmiala som sa.

,,Môžme ju tak volať aj my." Navrhol a tiež si vložil zmrdlinu do úst. ,,Tiež som ju čítal."

,,Jedna z mojich najobľúbenejších kníh." Nabrala som si zmrdlinu.

,,A aké obľubené ešte máš?" Spýtal sa.

Prehltla som zmrdlinu. ,,No... Je ich veľa ale najviac ma bavila táto a potom ešte Tichá lúpež." (Vymyslené.)

,,A o čom je tá tichá lúpež?" Pozrel na mňa.

,,Je to o takom malom chlapcovi, ktorý mal obyčajný život dokým mu nezistili rakovinu v štvrtom štádiu. Je to taká metafora. Tichá lúpež preto, lebo rakovina chlapcovy potichu kradla jeho život." Vysvetlila som a dopriala si veľkú lyžicu vanilkovej zmrdliny po tak dlhom rozprávaní.

,,Zaujímavé.. Potom mi ju musíš požičať dobre?"

,,Dobre." Usmiala som sa. Kai bol neskutočne odlišný od chalanov jeho veku. A práve to sa mi začalo na ňom páčiť.

Keď sa mi už nedalo pomaly vysloviť ,,R,, som lyžičku nadobro odložila a prestala hltať, to neskutočne dobré jedlo.

,,Kai ja už asi budem musieť ísť domov." Povedala som a postavila som sa.

,,Dobre. Idem ťa odprevadiť. Ale keby naozaj chceš, môžeš tu prespať." Usmial sa na mňa.

,,Nie,nie. Pôjdem domov. Možno..." Zvážila som či to mám povedať, no uvedomila som si že je moc neskoro. ,,Možno nabudúce." Mrkla som na neho a obula si topánky.

Pred mojím domom sme sa rozlúčili a on šiel nazad domov.
Ľahla som si do postele a začala uvažovať. Kai... Ničím výnimočný ale aj napriek tomu výnimočný. A tým je práve výnimočný. Dúfam, že ma chápete. A taktiež dúfam, že ma zajtra zavolá von.

Túto časť venujem monikanagy19.❤️