Dal si mi dôvod milovať ťa

8.

V noci mi prišla esemeska od Kaia.

Kai: Nemáš chuť na nejaké dobrodružstvo?

Bella: Samozrejme!

Pozrela som na hodinky. Bolo pol druhej ráno. Aj napriek tomu, že som hore len dve minúty bola som prebraná dosť na to, aby som šla preč z domu. Vstala som z postele a pomaličky, aby si moja mama nič nevšimla som prešla ku skrini. Vybrala som z nej čierne rifle a nejaké tričko čo mi prišlo pod ruku. Prezliekla som sa, zobrala kľúče od domu a vyšla z izby. Cítila som sa trochu zle pre moju osobu, lebo rodičia o mne nič nevedeli. Neviem. Polovičke mňa to bolo jedno a druhá mala výčitky. Obula som si tenisky a zobrala svoju tmavo zelenú bundu.

,,Donna?" Zakričal na mňa.

,,Ticho! Zobudíš našich." šepla som mu keď som ku nemu prišla bližšie.

,,Jáj... Prepáč. Čo podnikneme?" Spýtal sa ma a začali sme kráčať.

,,V Boodlene toho moc nepodnikneme." Zasmiala som sa. Všimla som si že v ruke drží nejakú tašku. ,,Čo to máš?"

,,Tašku ktorá udržuje teplotu. Koľko tu bývaš?" Odvetil a viac mi nepovedal.

,,Odjakživa."

,,Aha... Už chápem. Odjakživa si presvedčená, že v Boodlene nič nieje. Ale ono tomu tak neni!" Usmial sa a pozrel mi do očí. ,,Zoberem ťa niekam..Dúfam že si tam ešte nebola."

,,Som zvedavá."

------------------

Kráčali sme a ja som ani nevedela kam. Keď zrazu zastavil pri lesnej cestičke. ,,Bude mi potešením." Povedal a naznačil že môžem ísť prvá.

,,A kam to vedie?" Bála som sa. Mala som pri sebe akurát tak mobil a kľúče od domu. No a potom už len chalana, ktorého poznám ani nie 24 hodín.

,,Uvidíš na konci. Len nieje moc svetlo tak si budeme musieť svietiť." Povedal a zapol baterku na mobile.

Nebola som si istá ale zapla som si ju aj ja a začala kráčať po úzkej lesnej cestičke. Svietila som si najmä pod nohy, ale keď som zasvietila mimo som zbadala, že všade okolo mňa sú kvety. Bolo to nádhedné. Predstavte si to ako japonský jarný park s rúžovými kvetmi na stromoch, akurát že tie kvety sú na zemi.
Naozaj krásne. V ďialke ste mohli počuť šum potôčika a spiacu prírodu.

,,Páči sa mi tu." Priznala som sa.

,,No a že v Boodlene nič nieje."

Kráčali sme a keď sme konečne prišli na miesto, ocitla som sa na lúke plnej rúžových kvetov. Sadla som si medzi ne a zapozerala sa na hviezdy. Nikdy som nevedela medzi nimi nájsť súhvedia. Ale aj tak ma bavilo pozerať. V mysli ma napadla kniha od Johna Greena- The fault in our stars. Na konci si Hazel ľahla do trávy a pozerala sa na hviezdy. Milujem tú knihu. (Odporúčam prečítať, aj keď už to asi každý čítal.)

,,Tak?" Sadol si oproti mne. ,,Na stupnici od 1 do 10 húseníc, ako sa ti tu páči?" Spýtal sa a tiež sa zapozeral na hviezdy.

,,8 húseníc. Jedenu húsenicu za to, že tu nieje svetlo," zasmiala som sa. ,,a druhú za to že tu ešte nestojí môj dom." Usmiala som sa na neho. ,,Ozaj kam si dal tú tašku?"

,,Tu ju mám." Vytiahol ju spoza-seba.

,,A čo v nej je?" Už som bola nedočkavá.

,,Naša vanilková zmrdlina." Zasmial sa a podal mi lyžičku.

,,Bože ty si Boh!" Usmiala som sa. ,,Pridávam jednu húsenicu." Zaborila som lyžičku do zmrdlinky.

,,Ja viem že som." Šepol a zapozeral sa na kvalitný kopec zmrdliny na jeho lyžičke a potom si ju elegantne vložil do úst. ,,Mhhmmm... Mňam!" Zhltol ju. ,,Ja tomuto miestu dávam dvanásť húseníc, už len za túto božskú zmrdlinu, ktorú som sem priniesol. Takže vlastne, tie húsenice patria mne." Zasmial sa a vložil si ďalšiu zmrdlinu do úst.

,,Prečo húsenice?" Zamyslela som sa.

,,Čo ja viem... To ma len tak napadlo." Povedal a zapozeral sa do tmy. Mala som pocit akoby mi niečo tajil. A bola som pevne rozhodnutá zistiť čo.