Dal si mi dôvod milovať ťa

12.

V kaviarni pozerajúc na počasie som začala premýšľať nad tým či som naozaj posledných 11 rokov prepásla volaním s Annou. Ale.. zrejme hej. Anna mala oveľa záživnejší život ako ja, aj keď si vždy každý jeden deň na mňa našla aspoň dve hodiny. Ale vždy sme mlčali... Bože môj veď keď niečo jedna z nás povedala tak to bolo na začiatku ahoj a na konci ahoj! Prečo ju to bavilo? A ja som tiež dobre blbá keď som jej to dovolovala.

,,Donna... Kedy máš vlastne narodeniny?" Spýtal sa ma Kai a vytrhol ma z myšlienok.

,,Ja? Ehm... Osemnásteho novembra. A ty?" Snažila som sa sústrediť na rozhovor.

,,Robíš si srandu?" Zasmial sa a pozrel mi do očí. ,,Ja mám osemnásteho októbra!" Oprel sa o stôl.

,,To je už o mesiac." Usmiala som sa.

V tom ku nám prišla Monica aj s dvoma čajmi. ,,Nech sa páči." Položila ich. Ako na príkaz sme sa obaja s Kaiom narovnali a pozreli na svoje čaje.

,,Ďakujeme." Povedal Kai a prisunul si svoj čaj bližšie.

,,Nebude vám vadiť keď tu s vami zostanem?" Spýtala sa Monica.

,,A nemáš prácu?" Uťahoval si z nej Kai.

,,A vidíš tu niekoho?" Poukazovala na prázdnu kaviareň.

,,Sadni si." Zo smiechom som jej prikázala a posunula som sa, aby som jej uvoľnila miesto.

,,Ďakujem."

Kecali sme o tom kam ideme a prečo tam ideme a koľko sa s Kaiom poznáme... Proste ako na vtipnejšom výsluchu. Usmiala som sa. Po pol hodine sme sa rozlúčili, zaplatili a odišli.

,,Takže ideme na zastávku?" Spýtala som sa Kaia, keď mi podržal dvere aby som vyšla prvá.

,,Na čo?" Usmial sa a zatvoril.

,,Čo na viem?" Obrátila som sa, pozrela na neho a začala kráčať. ,,Napríklad na to, aby sme sa dostali do Culreeku?"

,,Ty nevieš že mám auto?" Zasmial sa.

Pozrela som na neho nechápavým pohľadom. Keď sme šli ku nemu žiadne auto som si nevšimla. ,,Akože vážne?"

,,Samozrejme že hej!" Hrdo sa nadýchol. ,,Síce je už staršie a je to na ňom aj vidieť, je to mašina!" Prikyvoval a zahľadel sa do diaľky. Potom si vzdychol. ,,Nemáš niekedy pocit že... Všetci ktorých poznáš sa len hrajú, že ťa majú radi? Ja viem že je to od témy ale... Len to chcem vedieť." Mykol pleciami.

,,Mhm... Asi áno." Moc som nad tým neuvažovala. Nuž no potom som sa spamätala a zistila že asi by bolo fajn venovať sa viac tejto téme. ,,Myslím si, že nás nemajú radi lebo je to zvyk. Sú zvyknutý že sme pri nich."

,,Tým ich... Myslíš aj mňa?" Spýtal sa no nepozrel na mňa.

Dosť ma zaskočil... Túto otázku som vôbec nečakala. ,,Tým ich... Hmm... Myslím ludí ako sú spolužiaci, susedia, sestranice, bratranci..." Uvedomila som si že som neodpovedala na jeho otázku.

,,Takže aj ja?" Konečne sa na mňa pozrel. Na tvári mu pohrával úsmev. Snažil sa tváriť tak, akoby mu bola táto téma jedno, no nebol príliš dobrý herec. Keďže jeho pravý úsmev, som si ukrila do pamäte dosť hlboko.

,,Kai... Prečo táto téma? A netvár sa že ti to je jedno." Zastala som a nahodila ešte serióznejší výraz ako som mala doteraz.

,,Ja..." Zasekol sa. ,,Len mám niekedy pocit, že som úplne zbytočný pre niektorých ľudí..." Pozeral do zeme.

Prišla som o krok bližšie. ,,Prečo si to myslíš?"

,,Vieš tá...tá kniha ona..." Hovoril akoby sa bál.

,,Aká kniha?" Nechápala som. ,,Tá o tom motýľovy?"

,,Áno. Je to o dievčatku ktoré sa stratilo v New Yorku, aj keď v ňom vlastne žilo. A ono... Malo sen sa stať niečím výnimočným no... Keďže žila na ulici..." Vzdychol si. ,,Teda ešte som ju nedočítal ale, vyzerá to tak že to dievča zomrie." Začal opäť kráčať. Vydala som sa za ním a pokračoval vo svojom proslove. ,,A čo ma desí najviac je že... Sa ju nikto nepokúšal nájsť. Ani len zo zvyku o ktorom si hovorila."

,,Kai... Prisahám, že ak by si sa stratil v Boodlene, alebo hoci aj v New Yorku, bola by som prvá ktorú by si videl keď ťa nájdeme." Usmiala som sa na neho.

Aj on sa usmial. ,,Prepáč že som ťa tým obťažoval. Len som sa ti chcel zdôveriť."

Chytila som ho za plece a usmiala som sa.

Zastavili sme pred jeho domom a on nejakým zázrakom otvoril garážové dvere. Vo vnútri na nás čakal modrý pickup a ako aj Kai vravel, bolo na ňom vidieť že už je starší.

,,Nasadaj!" Zasmial sa a sadol si za volant.

Snažila som sa otvoriť spolujazdcove dvere, no boli priveľmi ťažké. ,,Ehm... Kai? Ono to nefunguje." Zasmiala som sa a cítila som, ako sa červenám.

,,Nie to sa len zasekávajú. Počkaj." Počula som jeho tlmený hlas. Vyšiel z auta a prešiel na moju stranu. ,,Daj si pozor." Povedal a silno kopol do dverí. 
Tie sa otvorili až tak, že sa z druhej strany odrazili naspäť a skoro sa opäť zatvorili. Zasmiala som sa.

,,Ďakujem." Nasadla som a zatvorila aj tak ťažké dvere.

Kai si sadol tiež. ,,Pripravená?" Usmial sa na mňa a naštartoval. 

Zľakla som sa toho zvuku ktorý pripomínal vraždenie mrožov. ,,Pre boha!" Chytila som sa za srdce. ,,Kai skoro som skolabovala!" Zasmiala som sa a usadila sa pohodlnšie.

,,Toto je zvuk deväťdesiatych rokov bejby!" Povedal a rozbehol sa preč z garáže.