··Slepý sľub··

2. Part- Konečne Africa

Prečo práve špenát?  Blééé. Viedli sme celkom zaujímavý rozhovor no prerušil nás dosť hnusný zvuk zozadu a potom len smrad....

Sediaci za mnou ma ogrcal. "Fuj," pokrčila som čelo a utekala som na záchod. To sa môže stať len mne. Plece som si oplachla čistou vodou ale zápach neodchádzal. Jedna pani vyšla z úzkeho priestora, ktorému sa tu v lietadle nazýva kabínka so záchodom.

"Slečna čo sa vám stalo," ozvala sa tá pani. Keď som sa jej lepšie prizrela mohla mať okolo päťdesiatky.

"Jeden dá sa povedať kolega na mne nechal raňajky a pravdepodobne aj včerajšiu večeru a obed," povedala som vážne.

No až teraz mi došlo ako to smiešne znelo.

"Vy ste jedna z tých nových pomocníkov. Vitajte, skúste toto," vybrala zo svojej malej kabelky voňavku. "Ďakujem,  ste moja záchrana,  takže nie som tu jediná nová? " spýtala som sa ako keby som si chcela overiť či nehalucinujem.

"Áno. Ešte sa k nášmu tímu pridala jedna slečna vo vašom veku. Vlasten do tridsiatky ste tu len traja ľudia. A prosím tykajte mi. Som Monika," podala mi ruku.

"Ja som Stela, " prijala som jej podávajúcu ruku.

"Už by som mala ísť, a ešte raz ďakujem " povedala som a šla si sadnúť na miesto. Adam sa na mňa chvíľu škeril. 

"Ak s tým neprestaneš tak ti hneď odpadne tvoj úsmev z tváre," povedala som napol vážne a napol so srandou. Už sa len na mňa jemne usmieval. "Nevieš kto tu so mnou prišiel ešte nový?" spýtala som sa s neskrývajucim záujmom. "To dievča," ukázal na vpredu sediace dievča,  ktoré mi bolo už sympatické na letisku. "Prečo ťa to zaujíma?" spýtal sa tentokrát vážne. "Len som rada, že tu nebudem jediná začínajúca," mykla som plecami a hlavu si oprela o sedadlo. Ďalej sme už v rozhovoroch nepokračovali, len v príjemnom tichu sedeli, ktoré mi momentálne padlo naozaj dobre.

* * * * *

"Takže ty si to dievča, ktoré v lietadle môj podarený bratranček ogrcal. Ja som Kristína, ale stačí len Tina," podávala mi ruku, keď sme sa viezli rozpádavajúcim autobusom z letiska. Ak sa to dalo nazvať letiskom, vlastne to bol len opustený domček s jeho jediným osadenectvom. To osadenectvo tvoril černoch okolo tridsiatky. To bol môj prvý africk černoch akého som videla. Tomu sa hovorí víťaztvo. "Nanešťastie som. Hm, tak to budem musieť poďakovať tvojmu batrancovi. Ja som Stela," prijala som jej ruku s úsmevom. Ten jej bratranec sa mi nejak vyhýbal, ale ani sa mu nečudujem. Ja by som robila to isté. 

"Takže sme tu nové len my dve?" načala som tému. "Takto to už vyzerá. Som rada, že nie som tu nová jediná," povedala s úprimným úsmevom. A ja som bola v tomto smere rada. "Tak čo čo ťa sem privádza?" snažila som sa aby to znelo obyčajne, ale zvedavosť ma predbehla. 

"Vlastne som utiekla, utiekla od minulosti," pokrčila plecami a pozrela sa von oknom. Výhľadom boli piesočné stepi so stromami, ktoré mali tenké kmene. Ale nádherné koruny. Robila som, že som si nevšimla jej stekajúcu slzu po líci, ale pravda bola opakom.

"A teba čo tu privádza? Nevyzeráš, že by si mala nejaké doma problémy. Nič v zlom," povedala. 

Po tom čo povedala ma trošku pichlo pri srdci, ale nechala som to plávať. Z kade by mala ona vedieť, že vyrastám bez matky. Aj napriek tomu, že môj otec je bohatý nemám najkrajší život. Po prvé nie je nikdy doma.  A čo so vzťahmi? Maťa ľúbim, vraj aj on mňa. Ale dve mesiace nie je krátka doba.

"Mňa privádza splnenie maminho snu pomáhať," nechcem aby ma ľutovali. Preto nespomínam , že moja mamka už nežije. Načo by to bolo dobré? "To je pekné," povie. "Viem," zapozerám sa von oknom. Pomaly zabadá slnko. No vraj do západu slnka prídeme do dediny. Práve pozerám na slony. Slony sú symbolom múdrosti a šťastia. Sú posvätné najmä v Indických krajínach. Ale keď ich teraz vidím na vastné oči, je to naozaj zázrak prírody. Mňa už od mala fascinujú divé zvieratá a teraz keď ich vidím tak aj viem prečo.

Je to iné ako pozerať Animal planet či Discovery. Toto je také skutočné. 

"Nádhera, čo?" ozve sa vedľa mňa Adam. Vôbec ma netrápi ako sa sem dostal. Jediné čo má zaujíma sú slony. "Krása," poviem nadšene. 

* * * * *

"Len tri budovy majú v tejto dedine elektrinu. Naše ubytovne, miestnost s lekárskou pomocou a školy. Zvládla si kurz pedagogiky a tak tvoja práca bude učiteľstvo ale len od ôsmej do jedenástej hodine a potom od štvrtej do piatej pre dospelých. A ostatok času budeš tráviť ako pomocníčka lekárok, keďže máš s tým skúsenosti, tak tu je tvoja izba," doniesla ma do maličkej izby. 

Tá miestnosť sa ledva dala nazvať izbou, ale nemohla som namietať. Bola tam jedna kovová posteľ s tvrdou madracou. Modrá prikrývka s vankúšom. Ošúchane biele steny. Jeden nočný stolík na bielizeň. A malá skriňa na oblečenie. Na zemi bol koberček a pod ním len dlažba. Na stene vyseli biele hodinky. 

Tak budem sa musieť s tým zmieriť. "O polhodinku po teba niekoho pošlem, zatiaľ sa daj dokopy," povedala mi s úsmevom Monika a ja som len prikývla. 

Takmer som zabudla, že sa nachádza v miestnosti.

Zavrela za sebou dvere a ja som si začala rozbalovať kufre. Ocko mi potajme nabalil tri náhradne baterky do mobilu. Prekrútila som očami ale usmiala sa nad jeho starostlivosťou. Keď už bolo všetko na svojom mieste tak som sa šla prezliecť. Dávala som si dole tričko. Zrazu niekto v trhol do izby. Do kelu, naozaj sa mi darí....

Nová časť!!!... Dúfam, že páči. Už sa to začína rysovať. Viem zatiaľ je to nudné, ale vydržrte to!! :D Ďakujem, všetkým čitateľom... Vaša Bibs :*