··Slepý sľub··

6.Part- Bolesť

  "Tentoraz si to užiješ. Neboj nebudeš musieť byť úplne pri vedomí, " žmurkol na mňa ten slizký chlap. Nie žeby bol škaredý, mohol mať niečo okolo dvadsaťosem rokov. Ale bolo niečo na ňom také odstrašujúce. 

"Tak koľko chceš?" ukázal na striekačky.  Snažila som vysloviť vetu, ale nešlo to. "Takže jedná stačí? Súhlasim aspoň si z toho viac zapamätáš," vpichol mi to do ruky. Skrútila som sa pod ostrou bolesťou.  "Príjemnú zábavu," lyšiacky sa usmial....

Začalo sa mi zahmlievať pred očami. Všetko som videla cez sivý závan hmly, ale aj napriek tomu som bola dostatočne pri zmysloch. "Tak ako sa má naša princeznička?" spýtal sa so smiechom ten mne odporný muž. "Ja viem neboj nemusíš mi nič hovoriť, chápem ťa," cmukol.  "Si sviniar!" vykríkla som aj keď, viem že to nebolo práve najmúdrejšie. 

"Sviniar je ten človek, s ktorým si sa ty stihla za ten týždeň zamotať," povedal nahnevane. Aj keď som ho nevidela, vedela som o tých nebezpečných bleskov v jeho očiach.                                  Naozaj som nechápala čo tým myslí.                                                                                                                 "Ten sviniar, nielen zničil detstvo mnoho naším deťom, on nám zničil život!" povedal a jeho hlas sa nebezpečne začal približovať. "Neviem, o čom tu rozprávaš a už vôbec nie o kom," povedala som lútostivo.  "Jasné ty mi chceš povedať, že si neviniatko? Že v tom nie si namočená?" podišiel bližšie ku mne, ale keď som pocítila niečo ostré na mojej ruke, vytvorila sa mi hrča v hrdle, vďaka ktorej som nedokázala vysloviť žiadnú zmyslpnú vetu.                                                                                                           "Kto mlčí svedčí," povedal a cítila som ostrú bolesť na mojej ruke. Z očí mi vyhŕkli slzy.                                                                               Veľa sĺz za sebou. Bolesť sa prehlbovala, stále viac a viac. Cítila som teplú tekutinu tiecť po mojej ruke. Krv. Skríkla som. Potom viac a viac. "Naozaj stále nevieš o ničom čo sa týka s tým pánom Dokonalým?" spýtal sa ironicky.                                                                         Vydesene som pokrútila hlavou.                                                                           "Tak to je smutné," na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval :" Veľmi smutné. S tým budeme musieť niečo urobiť". Cez tú bolesť som prestala vnímať čas. Netuším, ako dlho mi to robil. Asi po desiatý raz čo ma porezal som do prestala vnímať. Bola som mimo. A poriadne. Cítila som ako zo mňa pomalý ale isto uteká život. Moje telo nepríjmalo podnety ako malo. Vedela som, len že má všetko bolí. Všetko štípe. A, taktiež, že ma ten človek obviňuje z niečoho veľkého a hrozného, o čom som ani nemala potuchy. A to bolo najhoršie. Zatvorila somoči a nechala ich aj zatvorené.                                                         Niečo mi muselo pred nosom utiecť a ja neviem čo. Slzy mi stekali aj naďalej po tváry, ale už neboli také mokré. Len bolestivé.                                                       "Preboha, však ju zabiješ!" počula som niekoho kliať. A potom niekto ma zobral na ruky a niekde niesol. Vydávala som bolestivé zvuky. "Však si to aj zaslúži!" zvrieskol ten neznámy, čo sa zabával na tom ako trpím.                                                               "Adish! Chcel som aby si dal pozor aby neutiekla, nie aby si ju zaživa pochoval!" povedal druhý chlap.

Takže Adish, bol ten neznámy. Po našom oheň. A bol naozaj ohnivý, jeho oheň ho hnal ku pomste. Lenže ja s tým nemám dočinenia, o čom ani jeden z nich netušili. "Ešte sa jej zastávaj!" vykríkol Adish a treskol dverami. Ja som pocítila mäkkú posteľ, vlastne mäkkú oproti tej stoličke, na ktorej som bola zviazaná. A cítila som ako zo mňa vyzlieka kaftany. Nemala som silu nato aby som mu odporovala, ale bola som vďačná, že som si pod ňu dala šortky a tielko.                                                                                                     Cítila som ako na moje rany dáva niečo chladené. Sykla somod bolesti, po ktorej mi to trochu aj pomohlo. "Prepáč, nechcel som aby to tak dopadlo. Vy ženy by ste mali zostať neporušené. Netuším čo doňho vošlo. Viem nevyzerám na to ale som dobre vychovaný človek. Čo mi hovorí, už môžeš otvoriť očí, neublížim ti, sľubujem," záporne som kývala hlavou, aj keď som ho nehorázne chcela vidieť.

"Naozaj sa ma nemusíš, báť. Ale ak nechceš nemusíš, odteraz sa ani ja nedokážem už pozrieť do zrkadla na vlastný odraz, že som tomu nedokázal zabrániť," prechádzal mi po všetkých ranách. Po tomto sme už zostali obaja niekde v myšlienkách, ale aj naďalej mi šetril rany. Keď s tým skončil. Dal mi pusu na čelo, a vstal. Stihla som ho chytiť za ruku. Donútila som sa, aby som otvorila, čo bolo moc bolestivé, keďže som mala rany aj na tváry. Prešla mnou nečakaný elektrický prúd, ktorý som strčila niekde nabok. Pozrela som naňho. V očiach som mu zbadala hnev. A veľký. Na pohľad bol nebezpečný, ale rovnako nebezpečne pekný.

"Som nevinná," povedala som zo všetkých síl. A zavrela oči. Unavá ma zmohla a už som spala.

* * * * *

Zobudila som sa na ostrú bolesť. Snívalo sa mi niečo zlé. V sne som videla posmešné tváre. Dve. Bol tam Adish a toho druhého chlapa. Bili ma. Trieskali ma bičmi a posmešne sa na mňa pozerali. Pozrela som sa dookola. Bola som v miestnosti. Bola to o veľa lepšia miestnosť, ako tá v ktorej ma zbil Adish. Bola som na posteli, ktorá sa nachádzala ďaleko od dverých úplne v rohu. Zrazu sa otvorili dvere a stál v nich chlap číslo dva. Mal v rukách tácku s jedlom. Prišiel ku mne a ja som sa od strachu posunula do rohu.

"Neboj sa ma," riekol nahnevane. Včera bol inak nehnevaný. Dnes ma zabíjal pohľadom. Kolená som si objala rukami a celá som sa rostriasla. "Nemáš dôvod sa ma báť!" zvýšil hlas. Jasné, tak to vôbec. Vôbec sa nemám prečo, mať husiu kožu, len pohľadom naňho. Cez pokrčené kolená som videla jeho tmavú pleť a oveľa tmavšie hnedé oči s čiernými vlasmi. (Sú černosi, aby bolo jasné).

"Do hajzlu! Povedal som, že sa ma nemáš báť," treskol päsťou do steny, potom čo položil tácku na stôl pri dverách.

Vystrašene som sa naňho pozrela, a strašne pomaly prehltla slinu. Bála som sa ho. Ale kto by sa čudoval? Neznámy chlapíci ťa unesú. Obvinia ťa z niečoho, a ty netušíš z čoho. Jeden z nich si zmyslí, že si potrebuje vybiť nervy, a tak ťa celú poreže s nožom. A predtým ti nezabudne vpichnúť nejakú omámnu látku. To, že ma preniesol na posteľ z neho záchranca nespravil, a ani nespravý. Podišiel ku mne chytil ma za ruku, na ktorej boli stále nezahojené a otvorené rany, čiže som sa mykla od bolesti. Hneď sa ma pustil.

Trochu jemnejšie ma postavil. Oprel o stenu. Bolo mu jasné, že sama sa na nohy nepostavím. Pozrel mi do očí :" Neviem čo o tom všetko vieš, ale jedným si buď istá! Dostaneme to z teba. A ak si naozaj nevinná, tak sa už nemáš čoho báť. Zariadil som to tak, že odteraz sa ťa nemôže nikto okrem mňa dotknúť!". Celý čas sa mi pozeral do očí. Videla som v nich výčitky, bolesť, hnev a nebezpečenstvo. Netuším komu patrili tieto city, ale boli dosť neopätované. Snažil sa ich skryť. Ale na takéveci som expert. Pohladil ma po tváry a nechal ma tam prekvapenú stáť. Zošmykla som sa po stene na zem a prepukla v plač....                                                                                                                                      

Hotovo.. :D dúfam, že sa páči.. :)) v mediách je trailer... keďže som si všimla, že minule sa neuložil... :)) prosím názor... :D čo si myslíte o "tom druhom mužovi"? .. :) Ak odpoviete budem rada... A nezabudnite VOTES.. túto časť venujem Detty... :) Ďakujem za koment... :3 Vaša Bibs :*