··Slepý sľub··

11.Part- Nie si tehotná?

"Viem. Bolo to ti vidieť na očiach. Ty si ho milovala. Záleži mi na tebe. Neviem z akého dôvodu. Nechápem prečo. Viem len to, že mi na tebe záleží viac, ako by malo. A chápem tvoje obavy. Mne tiež zomrela blízka osobo. Až príliš blízka a zastrelili ju pred mojimi očami. Ja som jej nedokázal pomôcť. Veľmi dobre viem ako sa cítiš, dám ti odstúp, a rád ti pomôžem sa z toho dostať. Len ty to potrebuješ, chcieť tiež," povedal a odišiel z izby.

Mal pravdu on to tiež nemal lahke. Ale stále sa z toho nedostal. Stále túžil po pomste. Tak potom ako chce pomôcť on mne? Zaspala som. No zobudila som sa na veľký hluk. Vybehla som z izby...

Šla som do obývačky z kade prichádzal. Odľahlo mi keď som zbadala Tomasa a Jacoba ako sedia pri Xboxe a hrajú nejakú hru. Pri ktorej mimochodom majú hlas na maximum. "Koľko je hodín?" spýtala som sa a pretierala som si oči. Bolo mi jedno, že som v pyžame- čiže v šortkách a tričku. "Jedna hodina naobed," povedal s kľudom Philip. Toho asi neprekvapí nič. "Prečo ste ma nezobudili?" klesla som na gauč a pretrela som si oči rukami.

"Lebo citujem Ryana a Babara: Potrebuje si odýchnuť," povedal pravdivo Dereck, ktorý vošiel v tej chvíli do izby. "Aha," objala som vankúš a zahľadela som sa von oknom.

Dala som si sľub.

Áno sama sebe.

Neukážem im ako sa ničím. Mám dovolené plakať len po nociach. To isté som robila aj po smti mamky. "Ohovárate nás?" vošiel do izby Babar s Ryanom. "Ako sa máš?" spýtal sa starostlivo Ryan, ale videla som, že to trapí aj Babara.

"Fajn, nemáte niečo na bolesť hlavy?" povedala som a znova sa zapozerala von oknom. "Áno, mám i spraviť aj čaj?" spýtal sa Babar. "Ak budeš taký dobrý," mykla som plecom.

"Hneď som späť, idem sa dať doporiadku," vstala som z gauča. "Nemusíš mne sa páčiš aj takáto," ozval sa Philip začo dostal po hlave od Ryana. Aj keď je Ryan mladší zdá sa, že má o niečo viac rozumu ako Philip.

Odignorovala som ich a úspešne na prvýkrát som sa dostala do izby.

Vybrala som si zo skrine čisté veci. Také aké zvyknem nosiť na doma. Čierne široké tepláky a k nim obyčajné čierne tielko. Vošla som do kúpeľne a dala si teplú sprchu. Umyla som si zuby. Rozčesala som si vlasy. Čiže mi rovne padali na plecia. Na nohy som si dala tie fajne teplúčke ponožky.

Už aspoň vyzerám, že som tá stará Stella. Aj keď opak je pravdou. Len tak vyzerám nič viac.

V odraze zrkadla som sa falošne usmiala.

To by mohlo fungovať. Zišla som dole. Na stole boli osem krabíc pizze.

"Z kade ste ich zobrali?" nechápala som. A sadla som si medzi Philipa a Babara, kde bolo jediné voľne miesto. "To je tajomstvo. Idem po čaj," povedal Babar. A vrátil sa s táckou, na ktorej stála jedna tabletka a čaj, ktorý mimoriadne rozvoniaval. "Ďakujem," povedala som. A prehltla tabletku. Naozaj ma mizerne bolela hlava a štípali oči.

Ale nemám sa dôvod prečo čudovať.

"Takže sa pustíme do pizze, ale budeme čakať kedy vychladne?" podpichla som ich.

Na čo začali jedna za druhou miznúť.

"Dobrú chuť," povedala som a zobrala si kúsok jednej Hawai pizze, ktorú tak zbožňujem.

Mala som strach, že ju vyvracam.

Zjedla som druhý kúsok. A začalo mi byť zle.

"To ti naozaj stačí?" spýtal sa Philip so zdvihnutým obočím. Ja som už len behala, a hľadala, kde je vecko. Pomohol mi s tým Babar, ktorý to asi prvý čo pochopil. Objala som misku záchoda. A všetko zo mňa šlo von.

"Nie si tehotná, že nie?" spýtal sa zatiaľ čo mi držal vlasy nad misou. Vstala som a išla som si vymyť ústa s vodou. A zhodou náhod som tam našla aj ústnu vodu. Podal mi uterák.

"Prečo vy chlapi, vždy myslíte na tehotenstvo," prekrútila som očami. No vzápäti som dostala silný kŕč.

"Tak potom ti je čo?" chytil ma naruky a niesol ma do izby. Ja som nedokázala nič povedať, kvôli bolesti.

"Pravdepodobne mám žaludočný vred," povedala som akoby nič. "Ako to môžeš povedať s takým kľudom?" začal pobehovať po izbe a začal volať nejakým ľuďom. "Sadni si!" zvrieskla som. Bolo mi jedno, že som naňho zlá. Ale zbytočne sa stresuje. Dosť nepresvedčivo pokrútil hlavou, ale nokaniec si sadol. "Len zohnaj odniekaľ liek Prilosec, antibiotiká. Je to len začiatok," povedala som. "A ešte zdravé stravovanie," zaznel môj hlas. A postavila som sa z postele.

"Nie ty v žiadnom prípade nebudeš stáť," zaprotestoval.

"Som budúca lekárka o ochoreniach, viem toho dosť. Ver mi to zvládnem," povedala som a vyšla von z dverí.

Vlastne som chcela vyjsť, ale on ma zachytil a zabuchol dvere, o ktoré ma následne oprel. "Celú noc som rozmýšľal o tom čo si povedala. A naozaj mi na tebe záleží," dotkol sa mi líca.

Prešla mnou horúčava. "Bab.." položil mi prst na pery. "Pšššt, teraz rozprávam ja. Bojím sa o teba. Priznaj si, že aj tebe na mne záleží," šepol. "Nie," povedal, ale potom som to posrala. Prešiel mi rukou po krku a pobozkal ma na pery. Ja som sa poddala! Chápete ja som spolupracovala! Keď došiel kyslík zastonala som.

"Ja som to vravel. Ľúbim ťa. A počkám si na teba, akokoľvek dlho budeš potrebovať," znova ma zľahka pobozkal na pery.

A odtiahol sa. Chytil ma za boky. Položil ma na posteľ a odišiel. Prečo? Čo to má znamenať? Prečo je taký omámny? Prečo robí to? Ako je možné, že ma dokáže popliecť takto s bozkami? To sa nedá. Ale dá práve sa to stalo ozval sa vo mne môj vnútorný hlas.

Ja ho nemôžem ľúbiť. My sme úplne rozdielní ľudia. Začula som zaklopanie na dvere. No ja som sa neozývala. Bola som stále v šoku. Znova sa ozvalo zaklopanie. "Stella ja viem, že si tam!" ozval sa známy hlas. "Ďalej," skríkla som z posledných síl. Vošiel tam on. "Neklam mi do očí! Predo mnou to neskryješ? Prečo sa hráš na niečo čo nie? Lepšie by bolo keby si sa postavila na nohy. Hoci ťa nepoznám dlho, ale viem že by si to dokázala. Viem dobre, že nie si v poriadku ako sa zdá!" ozval sa....

Je pravda, že o žaludočných vredoch toho toľko neviem.. A viem, že sú o trošku závaznejšie... Ale nemôžem si ju dovoliť ťahať späť do nemocnice.. k ľuďom... Takže som z tej choroby spravila trošku menej závažnú.. :(

KOMENT & VOTES.. please O.o

Vaša Bibs :*