··Slepý sľub··

8.Part- Čistá psychopatka

(V mediách máte song, ak chcete :D )... Prijemné čítanie ;) 

"Mrzí ma to," povedal. Dotkol sa ma brady. Zdvihol mi hlavu. Mala som výhľad do jeho očí. Niečo v nich bolo. Čo doteraz nie. Ľútosť? Možno. "Prepáčiš mi to?" pozrela som sa na jeho pery. Boli plné. To milujem na černochoch, nehorázne plné pery. "Áno," snažila som sa prikývnuť. No, on ma pevne držal. Začali sme sa k sebe približovať. Bola som blízko pier. Dokonca som sa ich aj dotýkala, keď....

"Prestaň! Nechcem to! Ja milujem svojho priateľa!" vyhŕkla som a rýchlo odtiahla. Viem, veľmi dobre, že tá druhá veta bola poriadná lož. A netúžim potom aby to vedel. Ja Maťa milujem. Nedokázala by som ho takto podviesť. On sa na mňa na pár stotín zahľadel. V tichosti vstal a odišiel. Vložila som si hlavu do vankúša. A zvrieskla doňho. Vraj to pomáha. Ale ani po štvrtom výkriku to nebolo ono. Rozplakala som sa. Prečo musí byť taký bipolár? Vôbec mi tým nepomáha! 

Maťo, prepáč mi. 

Nevedela som či vie o tom, že ma uniesli. A keby sa to dozvedel netuším ako by zareagoval. Až teraz mi dochádza ako málo sa poznáme. 

Viem o ňom, len základné veci. Hoci mi povedal frázu Milujem ťa, ale iné pocity nedal na javo. Jeho tvár bola vždy kamenná. Ako by mu na cítení ľudí moc nezaléžalo. Viem všetko o jeho rodine. Ale neviem nič o jeho názoroch. Hoci s ocom vždy komunikovali o politike, ale ak mám pravdu povedať veľmi ma politika nezaujíma. Nedokážem hodiny kecať o nej. Za celé tie roky, som netušila akú hudbu počúva.

A prečo má to práve teraz štve?

Lebo človek, ktorého poznám len priebežne, mi povedal niečo veľmi vzácne. 

Povedal mi o niečom, na čom mu neskutočne záleži. 

A najhoršie je na tom to, že jeho bipolárnosť sa mi naozaj začína páčiť.

Jeho nádherné oči, ktoré sa podobajú horkej čokoláde. Neprirodzené plné pery, na mňa volajú.

Čo to trepem? Je to ako z nejakého romantického filmu, či knihy. Ale toto je prítomnosť! A ja Maťa milujem. S tým som si istá! Ale potom prečo mám pochybnosti? Tie by nemali tu byť? Prečo sa to všetko deje? Prečo práve mňa museli uniesť? Aj tak nemajú zo mňa nič. Lebo viem také veľké hovno, o tom Adamovi. Ale prečo má potom držia naďalej? Prečo ma rovno nezastrelia, keď som im už neužitočná? Bude tu ešte nejaký háčik.

Lahla som si na posteľ. A zazrela som na plafón, ako keby on bol všetkým mojím otázkam na vine. 

Som už z toho všetkého unavená. Chýba mi Maťo a ocko. Ako som s nimi dlho nerozprávala? Neviem, keďže nemám ani mak o tom, koľko je hodín alebo ktorý deň je. Znova sa mi zatvárali oči. A ja som sa stretla s nimi aspoň vo sne. S Maťom. Aj s ockom. Ale radšej by som bola aby to nebol len sen, ale aj skutočnosť.

* * * * *

Začula som strelbu, ktorá ma zobudila. Pritúlila som sa k bunde, ktorú som si poprosila od Babara. Bolo mi jedno, či je deravá. Potrebovala som ten pocit. Pocit bezpečia. Aj keď neviem, čo má bezpečie spoločné s bundou, ale v niečom to asi je.

Vletel do izby Babar.

"Zavri si ústa a ver mi," zašepkal. Len nemo som prikývla aj keď som jeho prosbu, nechcela splniť.

Čo keď ma prišli vyslobodiť? Prehodil si ma cez plece a utekal. A ja som mala výhľad na jeho zadok. Ale to ma momentálne trápilo asi najmenej. "POMÓÓÓC!" vykríkla som dúfajúc, že ma niekto začuje. Niekto sa objavil za Babarom a vystrelil. Všetko sa dialo v spomalenom čase. Ja som vykríkla od hrôzy. Pochopila som, že to nie je žiadna pomoc. Videla som ako sa guľka obtrela o jeho rameno.

A cítila som ako ma chytil ešte silnejšie. Asi je už proti guľkám odolný. Obzrela som sa na toho čo strelal. Už ležal na zemi. A okolo seba mal kaluž krvi. A ja študujem zdravotnú! Mohla by som mu pomôcť. Začala som Babara buchať a kopať ako šialená. "Ukľudni sa, lebo to ešte oľutuješ!" vykríkol. Za nami sa objavil ešte jeden chalan, ale nevystrelil, takže patrí k nám. Vlastne k Babarovi. Kľakol si k chlapovi a hmatal mu pulz. "Tomu už nepomôžeš ver mi. Je mŕtvy," prečo mi každí hovorí aby som im verila? Ako im môžem po tom všetkom veriť? Vybehli sme vonku z tej budovy, kde som bola celý ten čas väznená. Vyzerala ešte opustenejšie ako bola.

Naložili ma do dodávky.

Z kade majú dodávku. Musím uznať, že tu to nie je normálne.

Priviazali mi ruky. "Moja, dúfam, že sa o nič nepokúsiš," žmurkol Babar. "Nie som tvoja! Kedy pochopíš, že mám priateľa!" odvrkla som. "Dneska som ti zachránil život, na tvojom meste by som sa nesťažoval," povedal. Zdá sa mi alebo je to fakt, že po kažom keď spomeniem Maťa to ignoruje. "Nie sme jediný kto ťa chce," povedal.

Zatiaľ čo ten druhý chalan sa posadil za volant. Obzrela som si ho. Čo si isto všimol aj Babar. "Volá sa Jau," mrkol na mňa Babar. "Teší ma," skríkol Jau a milo sa usmial do spätného zrkadla. To bol asi jediný naozaj úprimný úsmev, ktorý som za ten čas čo som unesená videl. Ten chalan mi bol naozaj sympatický. Videla som ako sa napol Babar. Prezerala som si ho. Akože sa ho neviem nabažiť? Je taký nezvyčajný. Tak krásne nezvyčajný.

Spamätaj sa! On ťa uniesol nechápeš?! Ale dnes má zachránil ozval sa vo mne druhý hlas. A ty mu to naozaj veríš? Si až taká naivná? zaznel druhý hlas. Nie len mám oči! On sa mi snažil donútiť jesť a tiež mi povedal o minulosti naďalej ho obraňoval hlas číslo dva. A čo keď ťa len navádzal? nedal si povedať druhý hlas. "Prestaňte!" skríkla som.

A hlavu si oprela o stenu dodávky.  

Bolo mi jedno, že som to vykríkla nahlas.

A úplne jedno, že si o mne myslia, že som blázon. Vlastne už sa aj takto cítim.

Ako psychopat hodný na akultné oddelenie v psychickej liečebne. "Stalo sa niečo?" prezrel si ma Babar. Začala som sa nepríčetne smiať.

Jak úplny psychopat. Potrebovala som dostať zo seba pocity. Ja som dnes videla vraždu a nedokázala som pomôcť! Ja blbá! Začala som si tlieskať hlavu o dodávku. Udrela som si ju tam asi päť až šesť krát. A na to som sa rozrevala. Teraz nebolo pochýb, že som psychopat. Otvorená rana na líci, ma od sĺz začala štípať. Ani som netušila, kedy sa mi tam zjavila. Aj ja vyčítam Babarovi, že je bipolár. Videla som ako sa na mňa vystrašene pozerá. Potom sa pohol. Postavil a odviazal mi ruku.

A urobil ešte jednu nečakanú vec. Zobral ma na ruky. A silno ma objal. Urobil gesto, ktoré som nečakala. A ja som mu to dovolila. Bol to naozaj hrejivý pocit. "Au," zaznelo z jeho úst. Utrela som si slzy. A bolo mi jasné, čo mu je. "Kde máte, obväz a niečo na vyčistenie rany?" spýtala som sa a kúsla si do pery. "Je tam hore," ukázal Jau na priečinok, kde sa nachádzala skrinka prvej pomoci. Prehrabovala som sa v nej. "Hoci obväz tu je, ale nie je tu nič na dezinfekciu," povedala som naštvane. "Tam maš vodku," ukázal na roh dodávky.

"Babar, vyzleč si košeľu," povedala som zatiaĺ čo som vodku kvapkala na tampón. "Ale nie je to práve najlepšie miesto na ehm.. sex," poznamenal ako neviniatko. "Ty debil. Ja ti chcem ošetriť tú ranu," pretočila som očami. To sú chlapi. "Je to len škrabanec," kývol rukou. "Sklapni. A rob to čo ti vravím," povedala som namosúrene. A tak neochotne prikývol. Prišla som k tomu ramenu. Bolo naozaj, svalnaté. "Budem to musieť zašiť," keď som videla jeho vydesenú tvár musela som sa zasmiať. Zrazu dodávka prudko zabrzdila a....

Tak ďalšia čaaasť!... Tentoraz ju venujem pre @Smail321 ... Ďakujem za votes :3 Aj za to, že ju čítaš.. :))) 

Tak ako sa vám to pozdáva? :D čo sa podľa vás stalo? :D 

Prosím votes a komenty :3 Ďakujem :)) Vaša Bibs :*