··Slepý sľub··

3.Part- Varovanie?

Zavrela za sebou dvere a ja som si začala rozbalovať kufre. Ocko mi potajme nabalil tri náhradne baterky do mobilu. Prekrútila som očami ale usmiala sa nad jeho starostlivosťou. Keď už bolo všetko na svojom mieste tak som sa šla prezliecť. Dávala som si dole tričko. Zrazu niekto v trhol do izby. Do kelu, naozaj sa mi darí.... 

Stál tam malý,  teda možno desaťročný, černoško. Našťastie som bola dostatočne rýchla aby si nič nevšimol. "Už je čas, " povedal dokonalou angličtinou. "Hneď. Prosím počkáš ma vonku?" prikývol a zatvoril dvere. Rýchlo som si cez hlavu  pretiahla čierne tielko. Obliekla som si šortky a obula nízke tenisky. Vlasy som si rozpustila a prečesala. "Uf, tak to by už mohlo byť, " povedala som si sama pre seba a vyšla von dverami. Ten chlapec tam čakal. "Tak ahoj. Ja som Stela. A ty sa ako voláš?" podala som mu ruku.

"Som Aabim," prijal moju ruku. "Nádherné meno," a ešte krajší preklad. V našej reči to znamená múdry muž učenia.  "Ďakujem," sklopil zrak. Pokračovali sme v ceste.

Robila som, že som si nič nevšimla. Ale všimla som si to. Pod dlhým rukavom košeli, keď sa mu vyhrnula, boli modriny. 

Nestačila som okolie vnímať. Bolo to tu také divoké. "Stela tuto," ukázal na jednu z tade málo kamenných budov. Z hlboka som sa nadýchla a vošla dnuka. Čo ak ma medzi seba neprijmú? Čo budem vtedy robiť? 

Všetky tieto myšlienky som odsunula nabok.

"Vitajte prisadnite si," ukázala Monika na vankúš medzi ňou a medzi Tinu. "Tak už viete svoje povinnosti. Chcem privítať a predstaviť dve nové pomocníčky, ktoré sa k nám pridali. Toto je.." začala nám tam predstavovať všetkým ľudí za sebou. Až na Adama mali všetci naši kolegovia nad tridsať rokov. "A zajtra vám predstavím tunajšie osadenstvo. Tiež v takom čase keď budeme mať väčšina po povinnostiach," rozišli sme sa do izieb. 

Vyčerpane som si ľahla na posteľ.

Vďaka Monike som trafila do izby.

No nechápala som jednu jej vetu: Nie každý je taký ako sa zdá. To má byť varovanie?!

Ešte musím zavolať ockovi. Zakričala som do vankúša. Dúfam, že Maťo pochopí,  že som sa mu hneď v ten deň neozvala. Vyliezla som na posteľ aby som chytila signál a vytočila ocove číslo.

Trvalo mi asi desať minút presvedčenia, že som v poriadku a tri minútky odpisovania prostredia, ktoré som zatiaľ videla. Pravdaže ockovi to nestačilo,  no musel to nejak prekusnúť, lebo som bola maximálne unavená.  A aj na to som sa vyhovorila.

Šla som sa prezliecť do pyžama. Cítila som niekoho pohľad na sebe. S nevôľou som sa pozrela na okno, bez hocijakého závesu či zaclóny. Budem to musieť nejak vyriešiť. Zamračila som sa nad tým,  že ma môže niekto sledovať.  Od únavy som si ľahla do postele a moje myšlienky o sledovaní pokračovali ďalej v sne.

* * * * *

Zobudil ma budík,  ktorý som si pred spaním nastavila. Obliekla som si kraťasy a bielu košeľu bez rukávov . Do tašky som si nabalila potrebné knihy na učenie. Opláchla ústa ústnou vodou. Prehodila som si tašku s knihami cez plece. Ešte som si odložila do nej cukríky a akurát niekto zaklopal na dvere.

Stál tam Aabim. "Mona ma poslala po vás, mám ťa vziať do školy," povedal Aabim plynula ako keby sa to učil naspamäť. Chvíľu mi trvalo pokiaľ mi došlo, že Mona je Monika. Ale páčila sa mi táto skrátka. 

Nasledovala som ho aj po uliciach.

Zastali sme pred budovou, ktorá bola výrazne väčšia ako ostatné,  no stale na nej bola divokosť.

Vošli sme dnu. No prechádzali sme dvoma dverami. Objavila som sa v miestnosti s tabuľou a lavicami. Za katedrou sedela Monika. "Áá, tu si chcela som ti predniesť,  len ako tu funguje. No máme menší problém,  čiže ukáže ti to tu Adam," povedala Monika zatiaľ čo odchádzala z triedy.

V rohu som našla očami stojaceho Adama. Až teraz som uvidela ako vyzerá mužský. "Takže ty si pedágog?" spýtala som sa neveriacky. "Aj doktor," usmial sa žiarivým úsmevom. "Dobre a teraz sa venujme tomu čo máme," povedala som aby mu jeho kýsly úsmev odpadol. 

Otočila som sa napravo kde nedávno stál Aabim ale ten tu už nebol. "Tak na to zabudni drahá," usmial sa na mňa diabolsky. "Nezabudnem, prišla som sem len kvôli tomu, tak pekne buď vypadni, alebo mi o mojej práci povedz," povedala som bez akéhokoľvek strachu. 

"Ani náhodou, si  nováčik takže ťa musím o niečom poučiť. Ani nevieš aké tu dobré meno mám. A známosti taktiež. Chcem ti len tým povedať, že musíš ma počúvať. Ak ti poviem nehovor to nikomu, tak ty to nepovieš nikomu. Rozumieš?" normálne keby pohľady zabíjali, tak by bol naporciovaný na niekoľko častí a ležal by v neďalekej studne tisíc sto päťdesiat kilometrov pod zemou.

"Prečo by som ťa práve ja mala počúvať?" viem niektorý ľudia by už dávno, len zo strachom prikývli, ale ja som iná. A egocentrikov sa už vonkoncom nebojím. "Lebo som to povedal ja!" zvýšil hlas a nebezpečne sa ku mne priblížoval. "Ja som tu šéf, nie ako tá píča čo si myslí, že to tu celé vedie," povedal namosúrene a bol pri mne každým krokom bližšie. Vedela som, že tým myslí Moniku. 

Počkaj. Pred očami mi prebehli slová, ktoré mi včera povedala.

Nie každý je taký ako sa zdá.

Žeby to bolo namierené na Adama? Ale prečo by som sa mala báť práve jeho? Už bol pri mne naozaj blízko. Naše telá sa približovali. Položil jeho pery na moje a moje znechutenie oslablo. "Lebo som to povedal ja," povedal keď sa odtiahol a žmurkol. Čo to?...........

Tak a nová časť je tu... :D je nový cover.. :D ak ste si všimli. Páči sa vám? Dúfam, že áno... zatiaľ aký máte pocit z postáv v príbehu? :D Ja viem zatiaľ tú nie sú časti často... ale je ťažké začínať nový príbeh ako väčšina viete :D ..

Vaša Bibs :***