··Slepý sľub··

15. farewell...

Ten s cigaretou sa odo mňa vzdialil. 
A z jedného koncu miestnosti ma zasiahol remeň. Dlho netrvalo a z každej strany na mňa útočil jeden. So slzami na líciach a s vykríkmi na jazyku som omdlela. 

Zobudila som sa, ale videla som zahmlene. Ležala som na posteli a na mňa bola namierená kamera. V rohu stál Adam, len v boxerkách a košeli. Nech to peklo, konečne niekto zastaví.....

V tom boli moje prosby vyslišené. Dnu vbehli nejaký chlapi od policajtov, spoznala som ich podľa uniforiem. Celá som sa triasla. Všetko som vnímala spomalene.  Vyskočili na Adama a zatkli ho. Podišla ku mne policajtka. "Poď so mnou musí sa na teba pozrieť nejaký doktor," pomohla mi vstať a prehodila cezo mňa deku. 

Doktor ma vyšetril, predpísal mi lieky proti bolesti. A hneď nato ma policajti vypočúvali. Povedala som im úplne všetko od môjho príchodu do Afriky. Pravdaže som im vynechala historku a našej "láske" s Babarom, nemala som za potrebu im to hovoriť. Všetko si zapisovali. Dali mi náhradné oblečenie za čo som im bola vďačná. 

* * * * *

Cestou v aute, mimochodom som netušila kde ideme sa ku mne prihovoril policajt.

"Slečna už nastal čas aby ste sa vrátili domov," povedal policajtov s povzbudivím úsmevom. 

V tej chvíli som sa cítila ako keby mnou prešiel blesk. Babar! Zúfalo mi vykríklo moje vnútro. Niežeby som sa netešila, ocka ľúbim. Ale jedno som si uvedomila Babara milujem. 

"A-a čo ty agenti, čo ma strážili?" snažila som sa znieť neutrálne, ale na tvári toho policajta bolo vidno, že moc sa mi to nedarí. 

"Nebojte sa. Neprídu o job, len budú premiestení," povedal druhý policajt. "Ako myslíte, že neprídu o job? Prečo by oňho mali prísť?" snažila som sa dať si všetko dohromady. "Dopustili sa k neodpustiteľnej chybe," povedal ten prvý policajt a smutne sa usmial. "My ľudia predsa robíme chyby," mala som potrebu ich ochraňovať. "Áno, ale chyby sú u nás nepripustné. Však pozrite čo s vami spravila mala chybička," vedela som čo myslel. Celé telo som mala zbičované, zázrakom celá zostala len tvár. Nemala som sa chuť s ním hádať, tak som len mlčala. 

"A teraz kde ideme?" prelomila som tichu a obzerala som sa po mrakodrapoch.

"Na letisko," vravel som, že idete domov. Nemo som prikývla.

* * * * *

Na letisku ma policajti odprevadili. Dokonca mi zaplatili aj letenku. Pri dverách ku môjmu lietadlu, stál chrbtom otočený chlap. Na sebe mal vojenskú uniformu. Otočil sa smerom ku mne. Podlomili sa mi kolená. Stál tam Babar. Rozbehla som sa k nemu a skočila mu do náruče, bolo mi jedno či ma bolí celé telo, alebo nie. Vyhŕkli mi slzy. Cítila som ako mi prechádza prstom po jazve na chrbte. 

"Čo ti to spravili," zamrmlal. "Je to moja vina," dodal. Nepočúvala som ho, a bolo mi jedno, že nás sledujú policajti. Pobozkala som ho. Bolo to plné vášne a bolesti. Oprela som si čelo o to jeho. "Nie je to tvoja vina, počuješ ma?" prešla som mu po lícnej kosti. 

"Máte na to ešte päť minút," ozval sa policajt za nami. 

"Prepáč mi to. Po polroku si po teba prídem. Jasné? Nezabúdaj, že ťa ľúbim jasné," pošepkal mi. "Ako to myslíš, že po polroku?" spýtala som sa. Aj keď som to tušila, nechcela som si to priznať.

"Narokujem do armády, prepáč, mám s nimi zmluvu, ale ľúbim ťa. Odpusť mi, milujem ťa" povedal, videla som ako mu tečú slzy. Zotrela som ich, ale svoje som zastaviť nevedela. "Už ti je odpustené. Len si daj tam na seba pozor. Sľubuješ mi to? Aj ja ťa milujem," kývol hlavou.

"Na rozlúčku máte šesťdesiat sekúnd," povedal tento krát druhý policajt. 

Stali sme tam v objatí.

"Už nastal čas, slečna," posledný krát som ho pobozkala. "Budeme si písať," zakričal za ňou. Ona len sa naňho usmiala. Aj napriek tým slzám sa cítila silná. Šla uličkou do lietadla. Koľko krát človek musí začať odznova, aby bol už konečné šťastný. 

V mojom prípade veľakrát. 

Už teraz vidím ocka, ako ma objíma. Maťa vidím s inou ženou, s ktorou je naozaj šťastný. Ja dokončujem školu. A vyberám sa na vysokú, ktorá nesplní sen mojej  mami, ale ten môj. Psychológiu. Chcem pomáhať ľuďom, ktorý si prešli niečím podobným ....

Tak a to je skončený ďalší príbeh.. viem nemal toľko čitateľov ako tie prvé. Ale chcem sa poďakovať tým, ktorí boli ochotní to čítať dokonca.. :))
Vaša Bibs :*