··Slepý sľub··

10.Part- Každí ma opúšťa :/

Keďže som im moc neverila, tak  mi dali svoje preukazy. Vtedy som stratila väčšinu pochybností, ale je isté, že to nie je všetko. Povedali mi o tom ich pohľady. "Čo sa deje? O čom ešte neviem?" spýtala som sa. "No. Neviem ako ti to povedať, je nám to veľmi ľúto.." začal Jacob. "Čo je vám ľúto?" nechápala som...

"Prajem úprimnú sústrasť," zaznel jeden z nich.

"Ocko, " vyhŕkla som.

"Nie tvoj ocko je v poriadku, ale Maťa dostali," povedal s ľútosťou Philip.

V ich očiach bola ozajstná ľútosť,  ale mne nestačila.

"MAŤO!" skríkla som od zúfalstva. Postavila som sa. Ale moje nohy boli ako gumové. Zpadla som a posledné čo som videla boli smutné pohľady a tma.

* * * * *

(Flashback)

Bola zima a pršalo. Ja jebnutá som sa vybrala na prechádzku. Mala som na sebe čistý nový biely kabát.  Dosť sa šmýkalo aj napriek tomu odmäku. A to by som nebola ja keby,  že nespadnem tvárou do mláky.  "Môj nový kabát, " povedala som nahnevane pre seba. Stál ma celé moje mesačné úspory. Nie žeby sme nemali prachy. Ale ocko zo mňa nechcel mať žiadnu bohatú pipku, aspoň tak sa sám obhajoval.

Počula som za sebou prerývaný smiech.

"Nesmej sa! To sa môže stať hocikomu," povedala som naštvane.

"Možno, ale z toho kabáta to dole len tak nepôjde. Mali by ste ho dať do čistiarne čím skôr, " ale naďalej sa rehotal ako šialený. Bol pekný,  vlastne nádherný.

Vyzeral ako môj princ na bielom koni. Aj keď bez koňa. Hoci bol o mňa mierne starší. Bola to láska na prvý pohľad,  hoci dovtedy som na ňu neverila. Pomohol mi dostať sa do čistiarne a zatiaľ sme skočili na kávu. Zoznámili sme sa. Volal sa Maťo. Bol naozaj dokonalý.  Bol zábavný a vhodnú chvíľu vedel byť aj vážny. Ach, a tá galantnosť.

- - - - - (ešte pokračuje flashback) - - - - -

Znova sme sa stretli náhodne. Bola som v obchode s bielizňou. Áno, bol tam aj on. Videla som ako poškuľuje nad tangami. A potom sa vybral k županom.

"Chcete prekvapiť priateľku? " prihovorila som sa mu. "Hm, priateľku nemám.  Ale mama bude mať narodeniny. A vybrala si, že chce satenový župan. Ale ja vôbec netuším.  Aký je v tom rozdiel," povedal stratene. Pomohla som mu. A konečne sme si vymenili čísla.

- - - - -

Po pár mesiacoch sme sa dali dokopy. Pri ňom sa mi žilo ako v rozprávke. Bol moja jediná láska. Zažili sme trapasy ale aj krásne spoločné chvíle.

(Koniec Flashbacku)

* * * * *

Prebudila som sa na bolavú hlavu. Bola som v krásnej izbe. Ale v danú chvíľu mi to bolo jedno. Môj Maťo. Zrazu zo mňa vychádzali slzy za slzou. Plakala som. A poriadne.  Hoci vonku bola tma. Chcela som sa prejsť. Sama. Otvorila som šatník. 

Boli tam veci rôznych farieb,  ale ja som túžila, len po jednej, ktorá by vystihovala moju náladu.  Čierna.

Našla som tam čierne dlhé nohavice na kolenách deravé.  K nim tielko a svetrík. Obula som si čierne converse. A vydala som sa vonku z izby. V celom dome bolo ticho. Pravdepodobne všetci spali.

Chvíľu som blúdila po dome. Ale našla som vchodové dvere, ktorými sme sem aj prišli.  Pred domom bolo more a pláž. Ja som sa vydala po okraji pláže. Stále som plakala. A nešlo s tým prestať. Ja som ho ľúbila. Prečo ma musí opustiť každí, koho mám rada.  Už mi ostal len ocko. Najprv babička. Potom mama a teraz Maťo. "PREČO?!" vykríkla som rozzúrene. Ale môj hnev sa zmenil na bolesť. 

Sadla som si do piesku a rozplakala som sa. "A ja som vás ľúbila. Museli ste ma opustiť? " rozvlykala som sa ešte viac. Ak to ide.

"Si v pohode? Prepáč hrozná otázka v tejto chvíli," povedal niekto a sadol si vedľa mňa.  Otočila som sa bol to Ryan. "Tiež nevieš spať?" spýtal sa po chvíľke ticha. "Ja viem. Tiež otázka na hovno. Len rád by som ti pomohol.  Lenže netuším, ako?" naozaj sa snaží pomôcť. 

"Mne už nepomôže nič a nikto?" povedala som so vzlykmi.

"Ale ty za nič nemôžeš, " povedal.

"To hovoríš ty. Nepoznáš ma," povedala som a postavila som sa.

"Tak mi dovol ťa spoznať, " povedal na obranu. "Nie," už ďalšiu stratu by som neprežila. "Povedz mi dôvod prečo nie, " povedal rozčarovane.

"V mojom okolí zomierajú ľudia.  Najprv babka, potom mama a teraz Maťo. Zomierajú mi ľudia, na ktorých mi záleží, " povedala som cestou do domu.

"Ty za to nemôžeš. A tým,  že budeš odháňať od seba ľudí nepomôžeš nikomu," povedal vážne.

Odignorovala som ho. A vošla do domu. Hneď na prvýkrát som sa dostala do mojej izby. Pri balkonových dverách stál chrbtom otočený ku mne Babar.

Keď začul moje kroky otočil sa.

V sekunde bol pri mne. Chytil mi líco, akokeby sa bál,  že ma rozbije. "Naozaj mi je to ľúto, " povedal. Pozeral sa mi do očí. Ale ja som to nedokázala. Pozerala som sa na jeho lícnu kosť.  Bol naozaj dokonalý.  Ja som momentálne pri ňom vyzerala ako posledný ubožiak. Aj keď som sa nevidela. Vedela som, že mám strapaté vlasy. Červené oči a som celá od piesku. "Niečo povedz. Hocičo čo ti príde prvé na rozum," povedal rýchlo.

"Nemôžem, " odtiahla som sa od neho.

"Ja som ho naozaj ľúbila," sadla som si na posteľ a hlavu položila na kolená.

"Viem. Bolo to ti vidieť na očiach. Ty si ho milovala. Záleži mi na tebe. Neviem z akého dôvodu. Nechápem prečo. Viem len to, že mi na tebe záleží viac, ako by malo. A chápem  tvoje obavy. Mne tiež zomrela blízka osobo. Až príliš blízka a zastrelili ju pred mojimi očami. Ja som jej nedokázal pomôcť. Veľmi dobre viem ako sa cítiš, dám ti odstúp, a rád ti pomôžem sa z toho dostať. Len ty to potrebuješ, chcieť tiež," povedal a odišiel z izby. 

Mal pravdu on to tiež nemal lahke. Ale stále sa z toho nedostal. Stále túžil po pomste. Tak potom ako chce pomôcť on mne? Zaspala som. No zobudila som sa na veľký hluk.  Vybehla som z izby...

Ďaľšia... a potešil by ma aj koment a votes ;))) a ďakujem ľudom, čo čítajú tento príbeh.. :)) :D Vaša Bibs :*