Hooded butterfly

Disturber

Niekto ma poklopkal po pleci. Strhla som sa a otvorila oči.

,,Často večer strašíš ľudí?" nahnevane som na neho pozrela.

,,Ty si prvá." usmial sa Zayn.

Na osud neverím. Ani na náhodu. Proste tu bol, lebo tu mal byť.

,,Tak to som poctená." povedala som ironicky.

Zasmial sa. Mal taký dunivý smiech... Ako keď na vežiach rozozvučali ťažké kovové zvony a potom ich nechali doznievať. Ale bol zaujímavý.

,,Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť." sadol si vedľa mňa.

,,Čo tu vlastne robíš?" spýtala som sa.

,,To isté sa môžem spýtať ja teba." Chlapi -_- .

,,Hľadám niečo, čo ma zaujme. A potom si to odfotografujem...A čo ty?"

,,Vlastne sa tade prechádzam každý deň." mykol plecami a ukázal na fotoaparát zavesený na mojom krku. ,,Rada fotografuješ?"

,,Milujem fotografovanie! Je to....je to proste úžasné! Vieš, keď hľadáš niečo iné, niečo kúzelné a sústredíš sa na všetko to okolo. Vnímaš všetky tvary a zvuky. A hlavne sa o to môžeš s niekým podeliť. Nemusíš to vidieť iba raz za život. Ty to zvečníš...Čo sa tak usmievaš?" zmätene som na neho pozrela.

,, Celá žiariš, keď o tom rozprávaš." usmial sa. ,,Poď. Niečo ti ukážem." vstal a ponúkol mi ruku. Trochu váhovo som ju chytila a postavila sa. Viedol ma pomedzi stromy, niekedy aj po chodníčku a ja som mala pocit, že tento park je nekonečný. A nekonečne som sa cítila aj ja, pretože som si zrejme našla prvého kamaráta. A držíš ho za ruku. spokojne sa usmievalo moje povedomie.

,,O chvíľu sme tam..Aha! Už to vidím. Poď!" potiahol ma. Ocitli sme sa pri plote parku. Nebol to obyčajný plot. A nebolo to obyčajné miesto. Bolo....nádherné. Bolo presne také, aké očarí každého. Také, ktoré sa oplatí zvečniť.

Vytiahla som fotoaparát a odfotila ho. To čarovné miesto, z ktorého som videla svetielkujúce London Eye, v pozadí ktorého sa vynímalo zapadajúce slnko, ovenčené červenou, oranžovou a žltou farbou, po ktorých plávali chumáčiky oblakov. Zvláštne. Ani som si neuvedomila, že je už toľko hodín.

,,Je to krásne však?" prerušil Zayn moje okúzlenie.

,,To je...Odkiaľ o ňom vlastne vieš?"

,,Nie si jediná, kto sa večer rád túla." žmurkol na mňa.

Spolu sme sledovali ako slnko pomaly zapadá a ako sa mesiac zosvetluje. London Eye napokon svetielkoval na pozadí čiernej oblohy posiatej hviezdami. Tento obraz sa mi páčil rovnako, ako predchádzajúci, a tak som odfotila aj ten. A napokon sme sa rozhodli ísť.

Vzal ma za ruku a kľučkoval pomedzi stromy rovnako, ako za svetla. Akoby to poznal naspamäť. Ja som totiž nevidela skoro nič. Keby ma nedržal a neťahal za sebou, skončila by som s hrčou na čele. Našťastie som sa však na miesto, z ktorého sme vyšli, dostala nepoškodená.

,,Takže sa rozlúčime?" spýtala som sa ho.

,,No...ak by ti to neprekážalo, mohli by sme sa ešte prejsť." usmial sa.

,,Takú ponuku nemôžem odmietnuť." zasmiala som sa. Tentokrát sme vykročili iba vedľa seba. Vlastne mi to takto vyhovovalo. Aj keď to držanie za ruku sa mi tiež páčilo.

Obišli sme celý park a napokon sa túlali po uliciach Londýna. Ukazoval mi mesto jeho očami. Rozprával mi vtipné historky, ukazoval najlepšie podniky...Bolo nám spolu fajn.

,,Takže, ty si sa tu narodil, keď to tu poznáš od začiatku do konca?" zaujímalo ma.

,,Nie. Presťahovali sme sa sem, keď som mal 7."

,,Takže sa rád túlaš?"

,,Aj tak sa to dá povedať....A ty?"

,,Ja sa túlam stále. Väčšinou sama." Ako inak...

,,To ma mrzí." povedal súcitne.

Prekvapovalo ma koľko súcitu sa skrýva v navonok drsnom chalanovi. ,,To nemusí. Som zvyknutá...Okrem toho mi to vyhovuje.."

,,Kľudne môžem odísť, ak ti prekážam." zasmial sa.

,,Nie.. rada ťa počúvam." No čo? Nepatrila som k dievčatám, čo sa boja povedať, čo si myslia. Málokedy som sa s niekym rozprávala, a tak keď sa mi naskytla príležitosť, hovorila som otvorene a úprimne. ,,Fakt? Väčšina ľudí mi hovorí, že som dosť ukecaný..."

,,Sedí." uškrnula som sa. ,,Ale mne to neprekáža. Často sa totiž s ľuďmi nerozprávam."

,,Môžem si tipnúť? Je to komplikované."

,,Aj tak sa to dá povedať." napodobnila som ho.

Usmial sa. ,, Vieš, nestretávam často baby ako si ty. Všetci sú na jedno kopyto, ale ty... Si iná." zrazu zvážnel.

,,Ďakujem, ale viem to aj bez teba. Ľudia mi to dávajú dosť pociťovať."

,,Vieš ako som to myslel." zamračil sa.

,,Pokojne bad-boy. Viem presne ako si to myslel." uškrnula som sa.

On sa však nesmial. Práve naopak stále bol vážny. Zrazu sa začal ku mne nakláňať. Bol tak blízko, že som cítila dych na mojom krku. A potom sa zľahka dotkol mojich pier. Prebudil sa vo mne zvláštny pocit. Ešte som taký necítila. Jeho pery boli mäkké a chutili ako med. Predstavovala som si ich inak. Oprel sa o mňa čelom a zhlboka dýchal. Hrudník sa mu dvíhal v nepravidelných intervaloch. Vďaka tomu bozku už aj mne.

,,To..." šepla som no nevedela pokračovať.

,,Už musím ísť." povedal náhle a už ho nebolo.

Neviem či sa zľakol toho, čo urobil alebo naozaj musel ísť, každopádne ma tam nechal stáť totálne vyvedenú z miery. Ruka mi vyletela k perám a dotkla sa ich. Ešte stále som cítila teplo jeho pier. Spamätaj sa preboha! Zavrtela som hlavou a pomaly sa vybrala domov. No chuti jeho pier som sa nedokázala zbaviť....

Hi! New part is heeere :33 Pekne si ju prečítajte a nezabudnite napísať,čo si o nej myslíte... Bola by som rada,keby som vedela, na čom som. Urobte mi tú radosť ;) :**