Hooded butterfly

I must go on...

Nasledujúce dni som bola znova ako neviditeľná. Študenti okolo mňa prechádzali, akoby som tam ani nebola. Neviem, možno som sa cez noc premenila na vzduch... Nemali v sebe ani toľko slušnosti, aby ma aspoň pozdravili. Človek by si myslel, že keď sú z takých snobských rodín, aspoň ich naučili správať sa. No, zrejme som o nich mala o niečo vyššiu mienku.

Trochu ma ich správanie sklamalo, ale ako som hovorila, bolo som zvyknutá z ostatných škôl. A tak som tú hru hrala s nimi a tvárila sa, že tu nie som. Prechádzala som chodbami ako duch. Potichu. Čo najrýchlejšie som sa presúvala do triedy a čakala na začiatok vyučovania. Čmárala som si do zošitov a chcela sa vypariť. Žiaľ, nepodarilo sa mi to.

Gine už som zrejme nestála ani za vyhrážky a míňanie sendvičov a dala mi pokoj. Teda aspoň zatiaľ. Pri ľuďoch ako je Gina, ak je vôbec človek, nikdy neviete, čo máte čakať. A ostatní...Zrejme ich obdiv už vyprchal. Síce som ich už nepočula ohovárať ma, no ani sa so mnou nerozprávali. Zaradila som ich medzi neutrálnych.

Zayna som už zrejme tiež nezaujímala. Obchádzal ma, akoby som mala mor a vôbec sa so mnou nerozprával. Asi si vzal Gininu radu k srdcu. Bola som pod jeho úroveň. Nechcel si pokaziť reputáciu niekým, ako som ja. Ale v hĺbke duše som stále verila, že taký nie je. Že na to, prečo si ma nevšíma po tom všetkom, má nejaký dôvod.

Vždy, keď mi začalo byť smutno, som sa snažila niečim zamestnať myseľ. Predstavovala som si miesta na Zemi, ktoré by som rada odfotografovala. Och ako rada by som cestovala! Obišla každý kút Zeme a zvečnila ho. Potom by som si z fotiek urobila album a možno napísala aj knihu...

Bohužiaľ, smútok nemožno vždy zahnať. Niekedy sa vám vkradne do srdca a drží sa ho ako kliešť. Dnes tomu nebolo inak. Cítila som sa prázdna. Akoby moje telo bolo iba prázdnym obalom a duša niekam odletela. Po chodbách som chodila ako mátoha. A ako inak, nikto si to ani nevšimol.

Polovicu vyučovania som vôbec nevnímala o čom učitelia rozprávajú. Samozrejme, oni si mysleli, že vzorne počúvam. Ešteže ich nenapadlo niečo sa ma pýtať. To by nedopadlo práve najlepšie. A tak som iba pozerala na stenu a mysľou hypnotizovala hodiny na nej, aby už konečne ukončili moje útrapy.

Presne po štvrtej hodine sa ku mne vybral jeden spolužiak s nechutným úškrnom. Tuším sa volal Carl. Sedela som vtedy na radiátore, aby som sa zahriala. Trieda bola takmer prázdna. Okrem nás dvoch tu bolo tak 5-6 ľudí. Viac nie.

Postavil sa oproti mne a premeriaval si ma pohľadom. ,,Ahoj nováčik." nahodil otrasný úsmev, z ktorého mi bolo zle. Ryšavé vlasy mu padali do čela a on si ich stále upravoval.

,,Čo chceš?" fľochla som naňho. Dnes som naozaj nemala náladu na rozhovor. Konečne bol piatok a čakali ma ešte dve hodiny. Chcela som ich rýchlo prežiť a zaliezť do postele.

,,Čo chcem? Hmm.. Čo asi tak môžem chcieť od novej chutnučkej cundry?" klopkal si prstom po brade a robil sa, že premýšľa. Pochybovala som, že taký exemplár ako on, je toho vôbec schopný.

,,Čo si to povedal?!" prižmúrila som oči a zaťala päste. Čo si to dovoľuje! Vôbec ma nepozná!

,,Presne to, čo si počula, zlatko." uškrnul sa.

Ruka mi vyletela hore a pristála na jeho líci. Zapotácal sa a chytil sa zaň. Moja dlaň tam zanechala červený odtlačok.

,,Ty malá mrcha!" vykríkol a tentoraz som dostala facku ja. Vyrazilo mi to dych. Chvíľu som po ňom lapala a potom vo mne vzkypel hnev zároveň s bolesťou. Do očí sa mi hrnuli slzy, ale silou vôle som ich zatlačila späť. Ruka sa mi automaticky chcela dotknúť postihnutého miesta, ale nedovolila som jej to.

Hrdo som zodvihla hlavu a pozrela mu do toho slizkého ksichtu. ,,Si chudák ak udrieš ženu." povedala som pevným hlasom. Prebodávali sme sa pohľadmi, ani jeden si nedovolil žmurknúť.

,,Ty nie si žena. Zrejme ti unikol význam tohto slova." zaškeril sa.

Ktovie čo by sa stalo, keby nezazvonilo. Možno by som mu strelila ešte jednu. Možno by mi on strelil ďalšiu. To sme sa už nedozvedeli. Obaja sme sa pobrali na svoje miesta hneď, ako zvonenie doznelo. Trieda sa začala znova plniť deckami a o chvíľu prišiel aj učiteľ.

Znova som ho nepočúvala. Celé dve hodiny som tam iba sedela a snažila sa držať hnev na uzde...a nerozplakať sa. Povedali mi už kadečo, ale nikdy ma nikto nenazval cundrou. Boli to handry, žiadne ženy a práve tak som ja pôsobila v Carlových očiach. Čo ak tak pôsobím aj na ostatných? Zapadnem vôbec niekam?

Ach, ako ja to dievča ľutujem... Vysvetlí mi niekto prečo robím všetkým svojim postavám zo života peklo? Bola by som tomu dotyčnému veľmi vďačná....

A čo hovoríte na časť? Chcel by niekto z vás stretnúť takého fešáka, akým je Carl xD Pochybujem :D

Tak sa majte lásočky... Zatiaľ :**