Vošiel som do kancelárie, pozrel som smerom doprava. Už tam sedel a s niekým telefonoval. Podľa smiechu a gestikulácie bolo úplne jasné, že nevolá s klientom. Prvé pravidlo spoločnosti znie: ,,Nevybavovať si súkromné hovory v práci služobným telefónom." Zbadal ma a začal rozprávať potichšie.
,,Mne je to úplne jedno, s kým telefonuje, nech si robí, čo chce. Ja sa teda o neho nebudem zaujímať. Vôbec. Nechcem s ním mať nič spoločné. Len nech si ma ani on nevšíma a bude pokoj. A úplne najlepšie bude, keď ho budem ignorovať." Pomyslel som si a prešiel som okolo neho, aby som si mohol sadnúť na svoje miesto. Bohužiaľ, môj stôl je až úplne vzadu. Sadol som si a chvíľu som pozeral do papierov, ktoré som mal položené na stole. Zdvihol som telefón a zavolal som klientovi, ktorého som mal ako prvého. Dohodol som si s ním stretnutie. Takto prešlo dopoludnie a ja som vybavil skoro všetkých, ktorých som mal dnes naplánovaných. Akurát jeden mi ešte zvýšil, ale toho som chcel vybaviť až po obede. V rádiu ohlásilo dvanásť hodín a ja som sa zberal na obed. V tom momente sa postavil aj Leon.
,,Už je čas. Najvyšší čas sa ísť najesť. Poďme všetci spoločne." Zahlásil Leon a nato sa všetci postavili.
Je nás v kancelárii dokopy päť. Tri ženy a iba my dvaja muži. Kolegyne sú všetky staršie ako my dvaja. Sú síce staršie ako ja, ale stále vyzerajú dobre, vedel by som si vybrať. Odjakživa sa mi páčili viac staršie ženy a aj som vždy chodil iba so staršími. Aj moja prvá, Noemi, bola staršia. Síce iba o pár mesiacov, ale bola. Po nej som sa dlho nemohol zamilovať, až asi po roku a pol som si našiel ďalšiu. A po nej ďalšiu a ďalšiu... A všetky boli staršie ako ja. Ale musím sa priznať, odvtedy boli moje vzťahy krátkodobé. Nedokázal som sa do žiadnej zamilovať tak, aby to bolo naveky. Neviem, po tej noci sa niečo stalo. Niečo, čo ovplyvnilo môj život a donútilo ma myslieť inak. Akoby mi počaroval tými slovami a vo mne sa niečo odohralo. Odvtedy som sa s ním prestal stýkať, aj keď sme boli najlepší kamaráti. Moji rodičia dostali lepšiu pracovnú ponuku, tak sme sa presťahovali. A ja som bol rád, že sa nemusím s ním stretávať. Stále totiž nedokážem prekusnúť, čo sa vtedy medzi nami odohralo. Viem, že sme toho moc vypili, ale aj tak. Keď si teraz pomyslím, že mi v podstate vyznal lásku a potom ma znásilnil... No, znásilnil je asi dosť tvrdé a prehnané slovo. Keby som vtedy nechcel, nič by sa nestalo. Ale ja som chcel a na to sa snažím celé tie roky zabudnúť a vymazať to z pamäte. Hanbím sa za to a najradšej by som vrátil čas a nespravil to. Ale, bohužiaľ, to nie je možné. On sa mi vtedy veľakrát ospravedlnil, viem, že toho ľutoval, ale ja som mu nedokázal odpustiť. Časom ho to prestalo baviť, stále sa mi iba ospravedlňovať, tak to zobral z druhého konca a začal si zo mňa uťahovať. Začal byť sarkastický a nepriamo sa mi posmieval. Síce to vždy otočil na žart, ale ja viem svoje. Viem, prečo to robí.
Všetky už odišli na obed, zostal tam akurát Leon.
,,Džej-džej, ideš aj ty? Alebo so mnou nechceš ísť ani na obed? Je to už tak dlho, nechápem, prečo sa mi stále vyhýbaš. Viem, že som ťa kedysi sklamal, ale už som to toľkokrát oľutoval a ospravedlnil sa ti, že ma to už nebaví." Povedal v rýchlosti a pozrel na mňa. Nedokázal som sa mu pozrieť do očí. Zhlboka som sa nadýchol a očami som blúdil po miestnosti.
,,Vieš, ešte niečo mám. Choď sám, ja prídem za vami. Potrebujem ešte niečo dokončiť." Zaklamal som. Nechcel som s ním ísť, ale bolo mi blbé povedať mu to na rovinu. Zdvihol som telefón, akože idem zavolať, ale podišiel ku mne a chytil ma za rameno. Normálne ma myklo. Prebehol mnou silný záchvev energie, myslím, že aj on to cítil, lebo zrazu cukol. Nechcem, aby sa ma dotýkal. Nechcem, aby sa ma ktokoľvek dotýkal.
,,No tak, neklam, poď s nami. Aj tak klameš iba sám seba. Dobre viem, že si hladný." V tom momente mi zaškvŕkalo v bruchu. Žalúdok sám ohlásil, že má pravdu. Vôbec nemá cenu to zapierať. Začervenal som sa. Nadýchol som sa a postavil.
,,OK, idem teda aj ja. Nemá cenu zapierať, že nie som hladný." Leon sa iba pousmial, otočil sa a kráčal ku dverám. Ja som si ešte zobral mobil a cigarety a išiel som aj ja. Nechcel som ísť s ním, tak som ho nechal ísť prvého, ale ako keby tušil, počkal na mňa.
,,Bože, tak veľmi nechcem ísť vedľa neho. Otočím sa, že som niečo zabudol? Ale nie. Je to trápne. Aj tak sa správam ako malé decko. Mal by som si to s ním už raz a navždy vysvetliť." Cestou som premýšľal a vôbec som nevenoval pozornosť tomu, že mi niečo hovorí. Taký som bol ponorený do vlastných myšlienok, že som ho vôbec nevnímal. Kráčali sme vedľa seba a vtom som zrazu pocítil, ako ma chytil za ruku. Udivene som sa zastavil a celou silou som mu vytrhol ruku z jeho.
,,Čo to robíš?!" Skríkol som a vtom som si uvedomil, že takto iba upútavam pozornosť. Poobzeral som sa okolo, ale nikto tam nebol.
,,Už hodnú chvíľu sa ťa na niečo pýtam, ale ty si akýsi zasnívaný. Vôbec si nevnímal, že sa s tebou rozprávam." Odpovedal mi.
,,Ale... Aha, prepáč. Zamyslel som sa." Bolo mi trápne. Asi som naozaj divný. Prebehla mnou triaška.
,,Ten pocit, keď ma chytil za ruku... Nie! NIE!!! Nesmiem na to myslieť. Ale aj tak... Oh, bože, prečo? Asi bláznim, inak si to neviem vysvetliť."
Prišli sme do jedálne, zobrali sme si jedlo a posadili sa ku kolegyniam. O niečom sa rozprávali a intenzívne sa na niečom smiali. Keď sme si sadli, stíchli. Najedli sme sa a vrátili sa do práce. Ja som ešte vybavil posledného klienta a mal som ešte naplánované schôdzky. Po nich som už mal voľno. Bol som v centre mesta, tak mi napadlo, že by som si dal niekde kávu. Posledný klient už odišiel a ja som sa po ceste domov ešte zastavil v malej kaviarni. Robia tam vynikajúcu kávu a rád tam sedávam. Ale teraz som si ju chcel vziať so sebou a ísť domov. Bol som unavený a chcel som čo najskôr byť doma. Napustiť si vaňu a ponoriť sa do nej. Zmyť zo seba všetok stres a vyčerpanie. Vošiel som dnu, postavil som sa k pultu a čakal som, dokedy prídem na radu. Predstavoval som si sám seba už vo vani a zasníval som sa. Vtom ma prebral niečí dotyk. Pozrel som za seba a zmeravel som. Za mnou stál Leon.
,,Nehovor mi, že aj ty chodíš sem na kávu? Robia ju tu naozaj fantastickú. A keď sme sa tu takto stretli, môžeme si dať spolu." Povedal potešene a oči mu až tak zažiarili. Evidentne bol rád, že sme sa stretli. No ja som jeho nadšenie nezdieľal. Vyschlo mi v krku a len s námahou som niečo vykoktal.
,,A-ale, ty? Č-čo tu v-vôbec robíš?" Nič iné mi nenapadlo, len sa spýtať takú blbosť.
,,No, čo sa asi robí v kaviarni? Prepáč, ak som ťa zaskočil. Vyzeráš, ako by si videl ducha. Poď, vezmem ti kávu a sadneme si. Tam je voľný stôl." Ukázal rukou do rohu miestnosti. Úplne bezmyšlienkovo som si išiel k nemu sadnúť. Nechápal som.
,,Čo to, doriti, robím? Musím sa postaviť a odísť preč. Nechcem byť s ním. Nechcem sa s ním rozprávať. Naozaj nechcem." Ale moje telo odmietalo poslušnosť. Prišiel, postavil predo mňa kávu a posadil sa oproti mne. Chytil do rúk hrnček a pil ju ešte takú horúcu. Pozeral mi do očí a ja som cítil intenzitu toho momentu až niekde v končekoch prstov. Zachvel som sa. Pousmial sa na mňa a povedal niečo v tom zmysle, že je to ako za starých čias. Kedysi sme sa spolu bavili naozaj o všetkom a dnes ani neviem, čo si mám s ním povedať. Je to už tak dávno a mal by som asi uvažovať nad tým, že by som mu odpustil. Možno nie hneď, ale časom. Začal niečo rozprávať, ale ja som bol stratený v svojich myšlienkach. A nevedel som sa v tej chvíli sústrediť na nič iné. Jediné, čo som chcel, bolo postaviť sa a odísť preč. Ale nedokázal som to.
