Cestou do práce som sa zastavil v kaviarni a kúpil som si kávu. Najradšej mám latté macchiato bez cukru. Sladiť som prestal už veľmi dávno, ale mlieka sa nedokážem vzdať. Vošiel som do budovy a prešiel dlhou chodbou k výťahu. Privolal som ho a čakal. Zrazu som ho zazrel ako vchádza do dverí. Ešte ma nevidel a ja som rýchlo stláčal gombík na výťahu, aby prišiel rýchlejšie. Nechcel som s ním ísť. Ale výťah akoby naschvál stále neprichádzal. Približoval sa ku mne a niečo pozeral v mobile. Ešte stále si ma nevšimol, tak bola šanca, že rýchlo vojdem do výťahu a ujdem mu. Ale výťah stále nechodil. Už sa nedalo nič robiť. Budem sa s ním musieť zviesť. Prišiel bližšie a v tej chvíli zdvihol oči od mobilu a zbadal ma. Usmial sa a pozdravil ma.
,,Doriti, čo je to so mnou. Však nič extra nespravil, prečo som zrazu taký nesvoj. Neznášam ho, nenávidím ho. Nechcem nad ním rozmýšľať, a predsa musím." Zamračil som sa a neuvedomil som si, že on stále stojí vedľa mňa.
,,Čo sa na mňa mračíš hneď od rána? Hádam ťa môžem aspoň pozdraviť? Či ani to nie?" Zmätene sa ma opýtal.
,,Ježiš, prepáč, to nebolo myslené tebe." Zaklamal som a v duchu som si nadával, aký som idiot. Nemôžem sa predsa nechať ovplyvňovať emóciami.
Výťah konečne prišiel a my sme doň nastúpili. Stál som bližšie k tlačidlám, tak som stlačil päťku. Dvere a zavreli a my sme mlčali. Otočil som sa a ani som sa na neho nepozrel. V mysli mi bežali hrôzostrašné scenáre.
,,Čo keď sa teraz výťah zasekne a ja tu budem s ním musieť stráviť čas? Však ma vykotí. A čo ak sa o niečo pokúsi? Čo budem robiť? Budem kričať, alebo mu jednu praštím?" Mysľou mi lietali podobné veci a ja som bol úplne z toho vykoľajený. Pozrel som potajomky na neho. Držal mobil a niečo v ňom pozeral. Nevenoval mi ani jeden pohľad, taký bol zaujatý. Výťah zastal a my sme vystúpili. Rýchlym krokom som sa vydal smerom ku kancelárii, aby som nemusel ísť s ním. Ale on aj tak išiel pomaly a stále ťukal niečo do toho mobilu. Vošiel som dnu, pozdravil som. Kolegyne tam už sedeli a každá už niečo vybavovala. Sadol som si a položil kávu na stôl. Pozrel som na zoznam vecí, čo mám dnes urobiť. Zrazu vošiel do dverí on. Pozdravil sa a kolegyniam sa rozžiarili oči. Všetky zborovo ho nahlas pozdravili.
,,Je to možné? To, ako na neho všetci reagujú? Akoby vyžaroval nejakú pozitívnu energiu. Už som si to dávnejšie všimol, že každému, kto sa s ním rozpráva, alebo ho iba pozdraví, normálne zažiaria oči. Je pravda, že je to taký typ človeka, ktorého má každý rád. Je mierny, milý, spoločenský, priateľský... A k tomu všetkému je aj veľmi pekný. Tým, že som ho dlho nevidel, som si to zo začiatku ani veľmi neuvedomil. Ale oproti minulosti dospel, zmužnel a výrazne opeknel." Všetky tieto myšlienky mi urobili v hlave zmätok. A bol som z toho čoraz viac frustrovaný a deprimovaný. Pozrel som na neho a zamračil som sa. Akurát vysvetľoval niečo jednej kolegyni a tie druhé dve ho doslova hltali pohľadom. Bolo mi z toho divne. Normálne som bol z toho rozhodený. Nevedel som síce prečo, ale bol som. Po chvíli som to už nemohol vydržať, zobral som si cigarety a odišiel som. Vošiel som do fajčiarskej miestnosti, sadol som si a nedočkavo si zapálil cigaretu. Vdýchol som do pľúc ten opojný dym a spokojne vydýchol. Ešte zopárkrát som to zopakoval a zdalo sa, že som sa ukľudnil. Snažil som sa prísť na iné myšlienky, ale bolo to nemožné. Stále dookola som premýšľal iba o ňom.
,,Nenávidím tieto myšlienky. Prečo musím premýšľať akurát o ňom? Zo všetkých ľudí na svete akurát o ňom?" V jednej chvíli som sa dokonca pristihol pri tom, že nad ním premýšľam ako nad možným milencom a vtedy som sa zahanbil. Neviem prečo, ale predstavoval som si nás v tých najchúlostivejších situáciach, ale hlavne to, ako ma bozkáva. Ako ma nežne objíma a šeptá mi všetky tie zamilované nezmysly a ja som z neho na mäkko. Ako keby som bol do neho zamilovaný."
,,Zamilovaný?! Len to nie!!!" Vykríkol som. Pozrel som okolo seba a, chválabohu, nikto iný tu so mnou nesedel. Asi by som sa od hanby prepadol, keby ma niekto takto videl. Zapálil som si ešte jednu, viem, že by som nemal tak dlho fajčiť v práci, ale potreboval som sa ukľudniť. A nato mi najviac pomáhajú cigarety. Už som veľakrát skúšal prestať fajčiť, ale bol som z toho nervózny a k ničomu to neviedlo. Tak fajčím ďalej. A takýmto tempom asi ani nikdy neprestanem. A hlavne teraz, keď som zmätený sám zo seba.
Prišiel som naspäť a sadol som si na miesto. Zdvihol som telefón a povybavoval všetky tie hovory, čo som mal na dnes naplánované. Takto pomaly prešlo dopoludnie. Na obed som mal dohodnuté stretnutie s jedným klientom, tak som sa začínal chystať. Bolo pol dvanástej a to bol najvyšší čas ísť. Povedal som, že odchádzam a pozdravil som sa. Leon zdvihol hlavu a pozdravil ma tiež. Pousmial sa na mňa a mne sa v tom momente rozbúchalo srdce. Sklonil som hlavu a vyšiel z kancelárie. A už som bol zase totálne rozhodený.
,,Doriti, to čo bolo? Ja som asi naozaj nejaký divný? Prečo ma dokáže rozhodiť pohľad a úsmev od chlapa? A ešte dokonca od chlapa, ktorého z duše nenávidím." Premýšľal som celou cestou na schôdzku. Na nič som neprišiel, okrem jednej veci. ,,Ja ho asi naozaj milujem." Ale hneď som to zavrhol. Nikdy nepripustím, že by som ho mohol milovať.
Po obede som absolvoval ešte nejaké stretnutia a večer o šiestej som už mal voľno. Akurát mi skončilo posledné stretnutie a bol som už na ceste domov.
Takto prešli dni, týždne a ja som stále pracoval vo vysokom tempe. Ráno do kancelárie, povybavovať nejaké formality, potom navštíviť klientov a nakoniec domov. Unavený, ale šťastný. Leon si ma v poslednom čase nejako nevšíma. Sem-tam povie nejakú sarkastickú poznámku, zasmejeme sa na tom, ale už to nie je také zlé ako na začiatku. Aj keď, na nervy mi lezie stále. Nedokážem byť sám v jeho blízkosti a neviem prečo. Keď náhodou zostaneme spolu sami, čo sa niekedy stáva, robí všetko preto, aby sa ma aspoň na sekundu dotkol. Alebo sa na mňa usmeje a ja som z toho hneď nervózny. Už si to asi všimol, lebo podľa mňa mu robí potešenie takto ma trápiť. Nenávidím ho za to, čo robí. Nenávidím, a predsa o ňom neustále premýšľam. A som na seba čoraz viac preto nahnevaný.
Po jednom takom dni som večer išiel domov. Posledný klient už odišiel a ja som sa chcel ešte zastaviť v mojej kaviarni na kávu. Vtom mi zazvonil telefón. Pozrel som na displej a skoro som spadol z nôh. Volala mi Noemi.
Odkedy sme sa rozišli, sme sa moc nestretávali. Sem-tam sme vybehli spolu na kávu, ale v posledných rokoch som sa s ňou nestýkal, nakoľko odišla pracovať do zahraničia. Len som potom počul, že si tam našla priateľa a nakoniec sa za neho aj vydala. Nebol som s ňou možno aj päť rokov. Neviem presne.
Neveriacky som na ten mobil hľadel a po chvíli som ho zodvihol.
,,Noemi, si to naozaj ty?" opýtal som sa celý zmätený.
,,Džej-džej, taká som rada, že si mi to zdvihol. Už som si začínala myslieť, že máš možno iné číslo. Vrátila som sa domov a rada by som sa s tebou stretla. Máš teraz čas?" Vybalila to na mňa tak rýchlo, že som ani nestihol zareagovať.
,,N-no, akurát idem domov, ale ak chceš, môžeme sa stretnúť v našej kaviarni. Pamätáš si, kde je? Ja som na ceste tam, tak ak chceš, príď za mnou, budem ťa čakať." Povedal som jej do telefónu. Tušil som, že to bude niečo dôležité, inak by tak nenaliehala. Sadol som si a čakal som na ňu. Po chvíli sa zjavila vo dverách. A mne zamrzol úsmev na perách.
