Po chvíli som sa ukľudnil. Zhlboka som sa nadýchol a nechal som tomu voľný priebeh.
,,Však sme na verejnosti, tu sa nemôže nič stať. Aj tak sa odvtedy o nič nepokúšal, myslím, že do mňa nebol až tak veľmi zamilovaný, ako mi to povedal." Pomyslel som si a v tej chvíli som sa cítil naozaj divne. Pulz sa mi zrýchlil a srdce mi tĺklo ako nikdy predtým. Niečo stále rozprával a pritom sa mi stále pozeral do očí. Nezniesol som jeho pohľad. Každú možnú chvíľu som uhýbal pohľadom, bol som z toho veľmi nervózny. Jeho oči ma ohromovali. Nikdy predtým som si to nejako neuvedomil, ale má krásne oči, nádherné. Čím viac som sa do nich pozeral, tým viac som zisťoval, že som stratený. V jeho pohľade bolo niečo, čo ma ohromovalo a iritovalo zároveň. Nádherné modré oči s nádychom nočnej oblohy. Zistil som, že menia farbu, asi podľa nálady. Lebo niekedy ich má jasnomodré ako krištáľové jazero, a niekedy tmavomodré ako oceán za letnej búrky. Takto prešiel nejaký čas, vypili sme kávu, väčšinou rozprával on. Ja som stále nedokázal rozdýchať krásu jeho očí. Už sme sa zberali na odchod, keď zrazu prišla čašníčka a nenápadne mu strčila niečo do ruky. Ohromene som pozrel najskôr na ňu a potom na neho. Usmial sa na ňu a ona sa začervenala. Odišla a on roztvoril dlaň. Ležal tam papierik s telefónnym číslom. Zavrel dlaň, pokrčil papierik a pozrel na mňa. Ja som sa akurát zdvíhal zo stoličky a potajomky som sledoval, čo spraví. Postavil sa aj on, pozrel smerom k čašníčke, žiarivo sa pousmial a poslal jej vzdušný bozk. Ona stála za pultom a škerila sa ako slniečko.
Vyšli sme z dverí, zavreli ich a on rýchlym pohybom zahodil papierik s číslom do koša, čo tam stál pri vchode. Začudoval som sa. Myslel som, že sa mu páčila a na moment som pocítil niečo ako žiarlivosť. Ale hneď nato som to zavrhol a pomyslel som si, že som fakt divný. Ale keď zahodil ten papierik s napísaným číslom, zaradoval som sa. Niekde hlboko vo vnútri som plesal. Nechápal som síce prečo, ale ovládol ma pocit šťastia. Zistil som, že býva len o pár ulíc ďalej ako ja. Tak sme chvíľu išli spolu a potom mu náhle zazvonil mobil. Ospravedlnil sa, že má ešte s niekým stretnutie a odišiel. Bola teplá noc a ja som sa rozhodol, že pôjdem peši. Nebývam ďaleko a chcel som sa hlavne prejsť a usporiadať si myšlienky. Stále dookola som si prehrával ten moment, ako sa mi zadíval do očí a ja som stratil hlavu. Doslova a do písmena. Vtedy som si uvedomil, že nikdy som neriešil jeho oči. Nikdy mi nedošlo, že ich má také nádherné.
,,Ale prečo práve dnes? Prečo mi to napadlo až dnes?" Pomaly som sa blížil k domu. Otvoril som vchodové dvere a vybehol po schodoch. Bývam na prvom poschodí, tak nepoužívam výťah. Vyzliekol som sa a napustil si vaňu. Ponoril som sa do nej a vychutnával si ten božský pocit. Snažil som sa na nič nemyslieť, ale stále mi behal po rozume on. Nedokázal som na neho prestať myslieť.
Na druhý deň ráno mi zase zvonil budík. Ponaťahoval som sa na posteli a premýšľal som, čo sa mi snívalo. Takto dobre som sa už dávno nevyspal. Vtom mi prišiel na um sen. A hneď som mal po nálade. Začervenal som sa a v duchu som si nadával, aký som idiot.
***Sedeli sme v tej kaviarni a pili sme kávu. Leon stále niečo rozprával a pritom sa na mňa pozeral. Jeho oči žiarili ako hviezdičky a ja som bol z neho hotový. Keď už bol čas ísť domov, zaplatili sme a chceli sme odísť. Ale v tom momente k nemu prišla čašníčka a do ruky mu strčila papierik s telefónnym číslom. On sa na ňu usmial a ona sa začervenala. Vyšli sme von z dverí a on ten papierik pokrčil a vyhodil do koša. Pýtal som sa ho, prečo to urobil, ale neodpovedal mi.
,,Myslel som, že sa ti páči. Otvorene s tebou flirtovala." Zrazu ma schytil sa ruku a ťahal ma preč. Utekal so mnou do najbližšej uličky a tam ma prudkým pohybom oprel o stenu. Nechápal som. ,,Čo sa deje? Čo..." nestihol som dokončiť vetu, lebo v tom momente pritisol svoje pery na moje a nečakane ma pobozkal. Tisol ma silno k múru a pravou nohou sa vkliesnil medzi moje. Chytil ma za líca oboma rukami a bozkával ma čoraz vášnivejšie. Snažil som sa ho odtlačiť, ale nemohol som. Bol silnejší ako ja.
,,Milujem ťa, tak veľmi ťa milujem. Stále a navždy. Viem, že som ti to už kedysi povedal, je to dávno, ale odvtedy ťa milujem každý deň viac a viac. Celé tie dlhé roky som miloval iba teba, aj keď ty mňa možno nie. Ale verím tomu, že raz sa do mňa zamiluješ." Povedal mi a pobozkal ma znova.
,,Leon, ja... Ja..."
,,Pst, nič nehovor. Slová nie sú v tejto chvíli dôležité." Objal ma a znova ma pobozkal. Cítil som tlkot jeho srdca. Bilo veľmi rýchlo, akoby mu chcelo vyskočiť z hrude. Najskôr som ho chcel odsotiť, ale potom som ho pevnejšie objal. Uvedomil som si, že nech robím, čo robím, chcem ho. Nemôžem si pomôcť, nedokážem to. Čoraz viac o ňom musím premýšľať. ***
,,Nemôžem uveriť tomu, že niečo takéto sa mi snívalo. O ňom, o chlapovi, ktorého nenávidím asi zo všetkých najviac. Je pravda, že kedysi sme boli kamaráti, teda skoro najlepší priatelia, ale udialo sa veľa vecí a ja som sa zmenil. Nikdy nedopustím, aby si ľudia mysleli, že by sa mi mohol páčiť nejaký chlap. Nie som gay, nechcem a nikdy nebudem. Mám rád dievčatá, páčia sa mi dievčatá, nie chlapi. Nikdy, naozaj nikdy, by som nemohol túžiť po nejakom mužovi." Nadával som ešte v posteli a bol som naozaj nahnevaný. Ale nie z toho sna, ale z toho, že v poslednej dobe až príliš často o ňom premýšľam. Až sa niekedy za tie myšlienky hanbím, ale je pravda, že odkedy sme začali spolu robiť, myslím na neho skoro stále. Nerobí nič preto, niekedy sa mi dokonca zdá, že sa mi aj vyhýba, ale sem-tam ma podpichne. To je celý on. Sarkazmus a stále iba sarkazmus. Niekedy ani neviem, čo myslí vážne a v čom si zo mňa iba uťahuje. A za to ho nenávidím. A nenávidím hlavne seba, za to, že vôbec nad ním premýšľam.
