Zapálil som si ešte jednu, aby som sa ukľudnil a vtom prišla von Noemi. Zbadala, že sedím na lavičke a rozbehla sa za mnou. Viditeľne sa jej uľavilo.
,,Bože, už som sa bála, že si mi odišiel. Prečo si zrazu tak zmizol? Však fajčiť môžeš aj pri bare." Povedala a pozrela na mňa. Nechcel som jej povedať pravdu, tak som zaklamal.
,,Musel som si zavolať a vnútri je hluk. Nič by som nepočul. A keď už som tu sedel, tak som si aj zapálil. Už ste dotancovali?"
,,Áno, Leon čaká pri bare, mali by sme ísť dovnútra." Chytila ma za ruku a ťahala ma dnu. Postavil som sa z lavičky a pustil som jej ruku. Zarazene na mňa pozrela.
,,Vieš, Noemi, nechcem, aby si si robila nádeje, že ťa možno niekedy znovu budem milovať. Viem, že je to ťažké, ale musíš sa s tým zmieriť. Vždy tu budem pre teba, ale iba ako priateľ. Je to kruté, ale je to fakt. Neviem, ale už ťa nedokážem milovať tak, ako kedysi." Smutne na mňa pozrela a ešte smutnejšie mi povedala.
,,Viem, ale dúfala som, že keď budeme spolu, tak si na nás spomenieš a možno ma začneš znovu milovať. Ale evidentne som sa mýlila. Nevadí, zatiaľ mi stačí byť iba tvoja kamarátka. Mám ťa naozaj rada a nerada by som o teba prišla. Tak poďme už dnu, Leon nás čaká."
Vošli sme dnu, Leon sedel vzadu v boxe. A vedľa neho sedela nejaká tmavovláska. Celkom pekná. Boli takí ponorení do rozhovoru, že si nás ani nevšimli. Sadol som si teda pri bar, aby som ich nerušil. Noemi znova išla tancovať s tými kamarátkami a ja som si objednal 2dcl vína. Pomaly som ho popíjal a pritom potajme som sledoval Leona. Nechcel som na neho čumieť, ale nemohol som si pomôcť. Neviem, o čom sa bavili, ale vyzerali, že si veľmi dobre rozumejú. On jej niečo rozprával a ona z neho nemohla spustiť zrak a usmievala sa na neho. Veľmi dobre poznám taký druh pohľadu. Normálne ho hltala očami. Zrazu som bol znova vytočený. Akoby som žiarlil. Vtom ma zbadal Leon a zavolal ma k nim. Postavil som sa, chytil pohár s vínom a išiel som.
,,Džej-džej, dovoľ, aby som ti predstavil Sophie." Pozrel som na ňu a prijal som jej ruku na pozdrav.
,,Teší ma. To je tvoje dievča, Leon?" Zvedavo som sa spýtal.
,,Nie je to tak, ako si myslíš. Ona nie je moja priateľka." Povedal Leon zarazene, načo mu ona hneď oponovala.
,,Ako môžeš povedať, že nie som tvoja priateľka? Po tom všetkom?" Postavila sa a Leon vstal tiež. O niečom sa chvíľu dohadovali, ale nepočul som o čom. Po chvíli mi Leon povedal, že ju ide odprevadiť von. Ja som sedel a popíjal víno. Noemi stále tancovala a ja som bol rád, že tam má kamarátky a nenúti tancovať aj mňa. Po chvíli sa vrátil Leon a sadol si vedľa. Pozrel na mňa a povedal mi.
,,Nebolo to tak, ako to vyzeralo. Ona naozaj nie je moja frajerka. Je to niekto, koho poznám už veľmi dlho. Poznáme sa skoro odmalička. Vyrastala na dedine, kde žijú moji starí rodičia a ako deti sme sa spolu hrávali. Ona ma milovala už od detstva a raz mi povedala, že keď vyrastie, stane sa mojou ženou. Vtedy to bolo také milé, aj sme si ako deti urobili svadbu, akože sme sa zobrali. Ale ako sme rástli, ona ma stále milovala, ale ja ju nie. Zamiloval som sa do niekoho iného. Povedal som jej to, ale ona to nemohla pochopiť. Na nejaký čas som sa jej aj vyhýbal, chcel som, aby na mňa zabudla. Ale evidentne nezabudla. Mám ju rád, ale nemilujem ju. Milujem niekoho iného." Povedal mi otvorene a pritom mi hľadel do očí.
,,A koho miluješ? Poznám ju?" Nevinne som sa opýtal a on sa prisunul ku mne bližšie a chytil ma za ruku. Stisol mi ju a druhou rukou ma chytil za líce a natočil mi tvár k sebe.
,,Teba milujem. Už tak veľmi dlho ťa milujem, Džej-džej. Nikoho iného nechcem, iba teba. Ty si pre mňa jediný." Nahol sa ku mne a pobozkal ma. Nechápal som, ale bol som rád, že sedíme vzadu v boxe a nikto nás nevidí. Na jednej strane som bol rád, ale na druhej som ho rýchlo od seba odstrčil a zhrozene som na neho pozrel.
,,Nerob to!!! Šibe ti? Chceš, aby nás niekto videl? Ja teda nie." Držal som ruky pred sebou a tým som ho od seba odtláčal. Ale chytil mi ruky za zápästia, a silou mi ich odsunul. Znovu ma pobozkal, tentokrát mi roztvoril pery jazykom a vsunul ho do dovnútra. Bozkával ma čoraz vášnivejšie a ja som opätoval jeho bozky a nedokázal som prestať. Bezmyšlienkovo som s ním spolupracoval. Pustil mi zápästia a chytil ma zozadu za vlasy. Pritiahol si ma k sebe bližšie a zastonal moje meno. Ani neviem ako dlho sme sa bozkávali, zdalo sa to večnosť. Po chvíli nám už dochádzal dych a ja som si hlavne uvedomil realitu.
,,Bože, čo ak nás niekto uvidí? Alebo ešte horšie, čo ak nás už niekto videl? Čo si o nás pomyslí?" Zrazu som nemal slov. Nevedel som, čo mu na to povedať. A po chvíli mi napadla iba jedna vec.
,,Ty debil, nenávidím ťa!" Rýchlo som sa s krikom postavil a chcel som ujsť. A zrazu som si uvedomil, že pri stole stojí Noemi a pozerá na nás. Neviem, koľko toho videla, ale zrazu sa otočila a vybehla von. Ja som rýchlo utekal za ňou. Dobehol som ju pri vchode a chytil som ju za ruku. Vytrhla sa mi a vybehla von. Utekala. Tak som utekal za ňou a po chvíli som ju dobehol. Chytil som ju za ramená a prudkým pohybom som ju otočil k sebe.
,,Noemi, neviem, koľko si toho videla, ale ja ti to vysvetlím." Prudko som dýchal a nemohol som sa poriadne nadýchnuť.
,,Videla som dosť, aby som pochopila, prečo si sa so mnou vtedy rozišiel. A pochopila som, prečo nechceš so mnou chodiť teraz. Ty ho miluješ. Ty miluješ Leona. Miloval si ho vtedy a miluješ ho aj teraz. Celé tie roky si ho miloval, však?" Usedavo nariekala a pomedzi slzy na mňa vyhŕkla. Zarazil som sa. Takto som to nechcel.
,,Nie, mýliš sa. Ja nemilujem Leona. Ja ho nenávidím. Nenávidím ho za to, čo urobil." Vtom som si uvedomil, že som povedal až moc. Ale evidentne to nepochopila, tak som sa k tomu už nevracal.
,,Vieš, Džej-džej, neviem ako to povedať, aby som to čo najlepšie vysvetlila. Aha, asi takto. Medzi láskou a nenávisťou je naozaj veľmi tenká hranica. A nikdy nevieš, na ktorej strane sa zrazu ocitneš." Pozrel som na ňu a pochopil som. Mala pravdu ako vždy.
,,Myslím, že ho milujem, ale nikdy si to nepripustím. Nikdy nepriznám, že mal pravdu. Nenávidím ho zato. Nenávidím."
