Sadli sme si spolu na lavičku a ja som vytiahol cigarety. Ponúkol som aj Noemi, viem, že kedysi fajčila. Ale nezobrala si. Vraj prestala fajčiť, keď odišla do zahraničia. Ja som si zapálil, potreboval som to. Ešte stále som nemohol spracovať tú informáciu, čo mi stále dokola vysiela moje srdce. A to, čo mozog tvrdohlavo odmieta, srdce už dávno vie.
,,Ja asi fakt toho Leona milujem. A vôbec netuším, čo s tým budem robiť. Čím viac som s ním, tým viac musím o ňom premýšľať. Kedysi som sa odsťahoval preč a všetko bolo jednoduchšie. Nevidel som ho a tým pádom som na neho nemusel myslieť. Ale teraz ho mám na očiach dennodenne a to je pre mňa utrpenie. Už ani nie je taký sarkastický, začal sa ku mne chovať celkom pekne. A tým ma ešte viac vytáča. Takto som ho mohol aspoň nenávidieť, ale keď je ku mne taký milý, je mi to sprosté. Ale nikdy nepriznám, že ho milujem. Radšej budem celý život sám, ako by som to čo i len na okamih priznal. Nikdy. Nikdy v živote. A on to vie."
Premýšľal som, zatiaľ čo Noemi niečo rozprávala. Ani som ju nejako nevnímal, hlavou mi stále behal Leon a to, čo urobil pred chvíľou.
,,Ako je možné, že ma stále miluje? Po všetkých tých rokoch odmietania a nenávisti. Viem, že som bol na neho hnusný, čo sa teda na mňa vôbec nepodobá, ale dlho som mu to nemohol odpustiť. Viem, že by som sa mal hnevať skôr na seba ako na neho, ale... Ja neviem. Keby som vtedy nechcel, nič by sa nestalo. Ale v istom momente som ho chcel, veľmi som po ňom túžil a keď mi začal vyznávať lásku, tak sa niečo vo mne zlomilo a ja som sa chcel s ním vyspať. Ale keď mi potom docvaklo, čo som spravil, veľmi som to oľutoval."
Už som skoro dofajčil cigaretu a pozrel som na hodinky. Bolo niečo málo pred druhou v noci. Dohodli sme sa s Noemi, že už pôjdeme. Ešte som išiel dovnútra povedať Leonovi, že odchádzame. Aj keď sme spolu neprišli, chcel som mu to oznámiť. Povedal, že pôjde s nami. Moc som nechcel, ale nakoniec som to nechal tak. Išli sme spolu odprevadiť Noemi a potom sme išli spolu. Býva neďaleko mňa. Rozlúčili sme sa a ja som bol rád, že sa už o nič nepokúšal. Naozaj neviem, čo by som spravil.
V pondelok v práci som mal toho znovu dosť. Najskôr veľa papierovania, telefonovania a poobede stretnutia s klientmi. Vlastne, celý týždeň bola jedna veľká naháňačka. Vždy večer som bol šťastný, že už je koniec. Prišiel som domov, napustil vaňu a celý šťastný som sa do nej ponoril.
S Noemi sa sem-tam stretneme. Už je na tom lepšie, našla si prácu a dala sa nejako dokopy. Horšie je to s Leonom. Aj keď nič nerobí, stále mám z neho divný pocit. Nedokážem dostať z hlavy to, čo sa vtedy stalo na tej diskotéke. Odvtedy sa o nič nepokúsil, vlastne ani nemal moc príležitostí. Snažím sa mu vyhýbať, tak ako sa len dá. Ale aj tak sme spolu dennodenne. A ja na neho musím stále myslieť. Všetko si naplánujem tak, aby sme spolu boli iba doobeda a poobede mávam stretnutia, väčšinou mimo firmu. Tak s ním nemusím chodiť domov. To by som asi nezvládol. Aj tak už o ňom priveľa premýšľam.
Prešli nejaké dni a týždne a všetko sa dalo do normálu. Asi pochopil, že mi má dať pokoj.
,,Ale prečo som z toho taký rozhodený? Akoby mi to zrazu vadilo. Už sa ani o nič nepokúša. Neviem, už sa nevyznám ani sám v sebe. Na jednej strane nechcem, aby čokoľvek robil, ale na druhej strane mi neskutočne chýba. Chýba mi to jeho vyrývanie, jeho sarkazmus, jeho doberanie... Proste, chýba mi to, za čo som ho mohol nenávidieť. Teraz nič z toho nerobí a ja som z nervami v koncoch. Čo by som mal byť rád, tak som z toho rozladený. A neviem s tým nič spraviť. Neviem sa na nič sústrediť a už sa mi viackrát stalo, že som niečo pokazil. Zatiaľ to boli iba maličkosti, ale čo ak sa mi stane, že pokazím niečo dôležité? Čo budem potom robiť? Stále nad tým premýšľam. Akurát išiel okolo a ani si ma nevšimol. A mne to neskutočne vadí. Asi som naozaj divný."
Ako som tak nad tým premýšľal, tak si ma dal zavolať riaditeľ. Veľmi som sa vydesil, myslel som, že som spravil niečo zlé a on ma bude chcieť vyhodiť. S úplne malou dušičkou som šiel k nemu do kancelárie. Vnútri už sedel aj Leon a kolegyne. Nechápavo som na neho pozrel a on mi odpovedal ešte viac nechápavým pohľadom. Ani on nevedel, o čo sa jedná. Riaditeľ nás nejaký čas napínal, stále iba chodil okolo rečami, až nakoniec z neho vyliezlo, že sme ako firma vyhrali nejaké ocenenie a ako poďakovanie dostal poukazy na pobyt v nejakom exkluzívnom zariadení na celý týždeň. Všetci sme zostali ako obarení. Nikto z nás to nečakal.
Pobyt sa blížil a mne bolo úplne jasné, že na izbe budem pravdepodobne s Leonom. Určite nebudeme mať každý svoju izbu. Myslím, že dievčatá budú spolu a my dvaja spolu. A toho som sa neskutočne desil, aj keď na druhej strane som bol aj trochu rád. Neviem síce prečo, ale bol som šťastný.
Hotel, v ktorom sme bývali, bol prekrásny. Všetko moderne zariadené, úplný prepych. Dole v hale bol malý bar, kde sme chodievali na drinky a napravo odtiaľ bola luxusná reštaurácia. A izby boli super. Ako som predpokladal, my dvaja sme boli spolu na izbe. Našťastie, postele boli zvlášť, každá v inom rohu miestnosti. Hneď prvý večer sme sa išli spolu najesť a potom do baru na drink. A potom sme sa spolu vybrali na prechádzku nočným mestom. Kolegyne prešli každý jeden obchod a my dvaja sme väčšinou len sedeli pred nimi a rozprávali sme sa. Smiali sme sa na tom, že ich to stále baví, však tie obchody sú na jedno kopyto. Vrátili sme sa naspäť a ešte sme išli do baru na jeden drink. A potom každý na svoju izbu. Veľmi som sa toho obával, ale Leon sa hodil do postele a v momente zaspal. A ja po chvíli tiež. Takto to išlo skoro celý týždeň. Bol som rád, že sa o nič nepokúšal, ale dúfal som, že možno niečo...
,,Ja neviem, som asi divný. Nechcem, aby sa niečo stalo, ale zároveň túžobne dúfam. Ale sám sa neodvážim. Nikdy by som to nespravil prvý."
