Po návrate sa môj život trochu vrátil do normálu. Leon od toho nášho rozhovoru zostal ako vymenený. Už si ma nedoberá a vlastne celá naša komunikácia je iba o práci. Už nie je taký veselý a bezprostredný ako bol predtým a ja viem, že je to hlavne moja vina. On sa to síce snaží skrývať, ale ja to na ňom vidím až príliš dobre. Žartuje síce tak ako kedysi, ale ten smútok v jeho očiach je neprehliadnuteľný. A ja viem, že som ho spôsobil ja. Odvtedy sme spolu ani neboli sami, myslím, že sa mi snaží vyhýbať a mne to neskutočne chýba. Chýba mi ten jeho sarkazmus, jeho hlášky a doberanie, v podstate mi chýba on. Zvykol som si na to a teraz si zase musím zvyknúť na život bez neho. Nenávidím ho za to. A napriek tomu ho nadovšetko milujem. Nikdy mu to ale nepoviem. Nikdy nepriznám, že mal pravdu, keď vyriekol tie slová. Nikdy nepripustím, že je to všetko pravda. Nikdy. Nikdy. NIKDY.
Hovorí sa Nikdy nehovor nikdy...
O pár mesiacov neskôr sme mali firemný večierok, po ktorom sme zase skončili v posteli. Zase sme mali vypité a on už konečne pochopil, že milovať ho môžem iba vtedy. Za triezva svoje city k nemu nikdy nepriznám. Nenávidím ho ešte viac ako doteraz. No napriek tomu milujem. Milujem ho. Viac, ako si dokáže predstaviť. Milujem ho z celého srdca. Milujem, a pritom ho nenávidím.
,,Milujem ťa, Leon. A zároveň nenávidím."
Milujem ťa nenávidieť.
