𝑵𝒂𝒉, 𝒔𝒉𝒆 𝒅𝒊𝒅𝒏'𝒕

1. Posledný prvý deň

Davom ľudí medzi nástupišťami 9 a 10 sa predieral tmavovlasý mládenec s kufrom, na ktorom by nebolo nič zvláštne, keby v ruke nedržal metlu. Peknú, novú a šikovnú metlu, na ktorú si veľmi potrpel. Pritískal si ju k sebe a vlastným telom ju chránil, keď sa ponáhľal k tehlovej stene. Všimol si niekoľkých muklov, ako na neho ostražito pozerajú ako na nejakého výtržníka - ktorým aj bol - alebo vari ako na blázna - ktorým rozhodne nebol. A možno aj bol, ale to je na inokedy.

Zdvihol ľavú ruku a pozrel na hodinky, ktoré ukazovali za päť minút jedenásť. Obzrel sa okolo seba, ale ďaleko veru nedovidel, lebo okuliare si zabudol v kufri. Pokrčil ramenami a zaškeril sa na staršiu dámu, ktorá sedela neďaleko na lavičke, a napokon sa rozbehol oproti kamennej stene. Vôbec sa nesnažil byť nenápadný. Malo to svoje čaro zmiznúť nič nevedomým muklom len tak pred očami.

Rázom sa ocitol na nástupišti 9 a ¾, kde mohol vlastným telom cítiť mágiu. Vzduchom sa šíril smiech, rozhovory a čudné zvuky, ktoré vydávali všakovaké domáce zvieratká - od sov, kocúrov až po žaby. Pred ním sa predbiehali rokfortskí študenti s vozíkmi a nedočkavo sa tisli do vlaku. Niektorí prváci sa ešte lúčili so svojimi rodičmi, iní im už z kupé vlaku nadšene kývali.

Jamesa Pottera však nič z tohto nezaujímalo. V mori tmavých, svetlých, blonďavých, hnedých, čiernych a občas aj zelených či ružových vlasov sa snažil nájsť nezameniteľnú ohnivočervenú farbu. Márne.

„Ale, ale pán Potter," ozval sa tajomný, no dobre známy hlas. James opatrne odložil svoju metlu a zvrtol sa na päte. Do orieškových očí sa mu vrátili iskričky. „Dlho sme sa nevideli."

Chlapec oproti Jamesovi mal hlavu sklonenú dole, no v hlase sa mu ozývala neskutočná vážnosť. Ruky mal prekrížené na hrudi a opieral sa o stenu. Jamesovi to nápadne pripomínalo scénu z jednej muklovskej kriminálky, ktorú cez leto videl.

„Black," oslovil ho James a chlapec zdvihol oči k nemu. Jeho výraz bol chladný, akoby vytesaný do mramoru. Odlepil sa od steny a so všetkým časom na svete vykročil k nemu. James nespúšťal oči z jeho tváre, keď sa k nemu so strašidelným pokojom blížil. Zastal - ani nie krok pred ním. Bol o čosi nižší ako James, no sebavedomím ho o čosi prevyšoval. Nie o veľa. Obaja upierali zrak na toho druhého, čakajúc na to, ktorý z nich povolí ako prvý.

James to vzdal.

Nahlas sa rozosmial a ruku hodil okolo Siriusa. „Tichošľap!" precedil cez smiech a chlapsky ho objal. Nevedel slovami opísať, ako veľmi mu jeho priateľ počas leta chýbal. Od tretieho ročníka letá vždy zvykli tráviť spolu, no tentokrát sa Sirius rozhodol bývať v dome vo Francúzsku, ktorý zdedil od svojho strýka Alpharda. On totiž ako jeden z veľmi mála Blackovcov sympatizoval so Siriusom a zanechal mu veľké dedičstvo. Boh mu žehnaj!

Sirius nevydal ani slovka, ale z jeho tuhého objatia a smiechu v ušiach James usúdil, že to nebolo ani potrebné.

Odtiahli sa od seba a ešte raz sa spoločne zasmiali. Siriusov úškrn sa po chvíľke ticha zmenil na krehký, neobvyklý úsmev. „Chýbal si mi, kamoš."

Jamesa to nepatrne vyviedlo z miery. V Siriusovom hlase nebol ani náznak irónie, na ktorú bol pri ňom James zvyknutý. Poznali sa už celých šesť rokov, od tretieho ročníka spolu trávili takmer každý deň, no aj pre neho bol krehký Sirius stále novinkou. Jeho chvíľkové rozpoloženia považoval - ako mnoho ďalších vecí - za dôsledok všetkého, čo sa odohrávalo mimo Rokfortu.

A samozrejme, ich dlhého odlúčenia.

„Aj ty mne, Sirius."

„Samozrejme, že áno!" vykríkol, akoby to bolo nad slnko jasné a zhrabol do rúk svoje veci. „Oh, ako mi chýbalo toto prekliate nástupište!" zakričal hlasnejšie ako by sa patrilo. Pár ľudí k nemu obrátilo zrak, ale prekvapene sa tvárili iba prváci, ktorí ho nepoznali. Ostatní sa buď smiali alebo sa tvárili otrávene. Rovnako ako vždy, keď ho niekto spomenul. So spokojným výrazom vykročil k vlaku, neobzerajúc sa či ho James nasleduje a opäť to bol ten starý, všetkým dobre známy, bezstarostný Sirius Black. James zobral do ruky svoje veci a cestou k vlaku sa obzeral či predsa len nezahliadne ohnivočervenú hrivu. Dalo by sa povedať, že to robil zo zvyku. Veľmi dobre totiž vedel, že Lily Evansová je už dávno vo vlaku, prezlečená vo svojej prefektskej uniforme a nedočkavo na neho čaká.