Love Me (Dokončené)

Prvá Kapitola

Pred rokom

Pozerám sa na moju rodinu a premýšľam nad tým ako ich milujem, môj brat Kevin sedel samozrejme aj s fotoaparátom, ktorý mu nikdy nemohol chýbať a snažil sa odfotiť našich rodičov pri vzájomnom kŕmení. Ja sedím opoďalej. Môj starší brat sa na mňa zahľadí cez objektív svojho fotoaparátu a stlačí tlačidlo na odfotenie, ja sa usmejem a podídem k nemu, zoberie si ma do náručia a dá mi pusu na čelo.

„Premýšľam nad tým, žeby si si mala nájsť viac kamarátov, máš vôbec nejakých?" opýtal sa ma s obavami v hlase. Nikdy som priateľov nepotrebovala, môj brat je odomňa len o jeden rok vyššie, po tomto lete budem prváčka na strednej, on bude druhák, má strašnú kopu priateľov, ale na obedoch a prestávkach bol na základke iba so mnou.

„Vieš, že ich nepotrebujem, veď mám teba." Odvetila som mu a usmiala sa.

„Nejde o to či máš mňa alebo nie, ale priateľov potrebuje každý aj ja sám mám priateľov." Zamračil sa. „Lotie, mala by si si to premyslieť, na škole je kopa ľudí." Karhal ma. Iba on ma volal Lotie, moje celé meno je Sharlotte. Teraz som sa mračila ja, a načo by mi priatelia aj boli? Iba čo som počula, tak koľko dievčat na záchodoch plakalo práve kvôli falošným priateľom? Koľko plakalo kvôli chlapcom, ktorý boli ich priateľmi, lenže jeden začal cítiť niečo viac? O toto ja nestojím.

„Chcel by som ti predstaviť jedno dievča, volá sa Felicity , budete si rozumieť." Jeho takzvaný karhací pohľad zjemnel, keď to povedal. „Je milá, chodí do 3.B, mám ju rád, chcel by som to s ňou skúsiť, ale najprv chcem vedieť tvoj názor." Povedal a ja som sa usmiala hoci ma v hĺbke duše pichlo, chcela som ho len pre seba, je to sebecké, ale nechcela som sa môjho bračeka nikdy upustiť.

„Ukáž mi fotku." Povedala som s úsmevom na perách, jeho úsmev vymazal moje nie veľmi pekné myšlienky.

„Jasné počkaj." Vytiahol si z vrecka na rifliach mobil a začal hľadať. „Tu je." Podal mi ho a ja som sa zapozerala na dievča, ktoré sedelo na svojej lavici a zapózovalo môjmu bratovi, mala dlhé blonďavé vlasy, ktoré jej siahali skoro po pás, oči mala modré a nos ktorý jej zdobili pehy mala iba trošku podobajúci sa na orlí nos. Bola zlatá, nebola prvotriedna kráska, ale také si môj brat nikdy nehľadal, ale chceli ho aj také. Kevin sa na mňa veľmi podobá, máme obidvaja rovnaké gaštanové vlasy a až čierne oči, on ma trocha ostrejšie črty tváre po mame a ja mierne zaokrúhlené po otcovi, nosy máme rovnaké. Kevin hráva baseball a fotí pre školské noviny. Ja chodím hrávať futbal do miestneho dievčenského tímu a to je v podstate asi jediná moja záľuba, ešte ma baví biológia, ale tú ako záľubu neberiem. Nie, ešte by som zabudla na moju krásnu gitaru, ktorá odpočíva v obale v mojom šatníku. Nevybrala som ju stadiaľ už dosť dlho.

„Vyzerá milo." Povedala som, keď som si všimla, že som sa na dlhšiu chvíľu zamyslela a Kevin už nahodil smutný výraz, ktorý sa v momente zmenil na šťastný.

„Som rád, že sa ti páči." Povedal a znova sa usmial.

Úsmev som mu opätovala. Už len dva dni a začne sa mi nová životná etapa.

Pred pól rokom

Sedím v mojej izbe a tupo sa pozerám do diaľky. Niekto mi zaklope na dvere, určite je to mama. Po ich smrti sme sa veľmi nerozprávali, ale snaží sa aby sme fungovali ako predtým.

Kevin a môj otec zomreli, dva týždne od začiatku školského roka, mali autonehodu po ceste domov od mojej starej mami z otckovej strany, obidvaja nemali v sebe žiadny alkohol. Opitý kamiónista neudržal kamión na svojej strane cesty a narazil rovno spredu do ich auta, boli na mieste mŕtvy aj on aj oni. Nikto za ten čin neprebral zodpovednosť.

„Poď ďalej." Povedala som. Vošla dovnútra a smutne sa na mňa usmiala.

„Uvarila som nám večeru." Povedala a ja som sa na ňu taktiež snažila usmiať, ale vyšla mi z toho iba nejaká divná grimasa. Moje dni v novej škole boli pokiaľ tam bol Kevin viac ako úžasné, ale potom sa ku mne začali správať inak, hlavne dievčatá, Felicity si ku mne prvé mesiac sadala, ale moja depresia a nešťastie ju od toho asi odpudili. Jedno dievča menom Ciara aj s jej partiou ma šikanujú. Nebolo to nič oproti vnútornej bolesti akú som zažívala.

„Idem." Povedala som jej a už sa vstavala na nohy, ale mama ma poťahala za ruku.

„Shar, viem, že sa niečo deje a nie je to len ich smrť." Povedala a obidve sme sa strhli.

„Snažím sa, iba ja nie som tak silná ako som si myslela." Vzdychla som si.

„Chvíľkami mi napadalo, žeby sme sa mohli z Toronta odsťahovať, ale potom mi došlo, žeby nám to obom iba viac ublížilo a po týždni by sme sa z vrátili." Povedala to smutne, ale na konci sme sa obidve uchechtli.

„Dobre už poďme lebo ťa nabudúce napadne odsťahovať sa na Mars." Povedala som jej a vyšla z izby.

„Shar?" spýtala sa s plnými ústami.

„Áno?"

„Došla mi jedna prihláška od tvojej trénerky z futbalu. Posiela ťa do týmu v meste Oshawa, ktoré je odtiaľto pol hodinu cesty autobusom a prosí ťa aby si neprestala hrať futbal. Asi má pravdu Sharlotte, si v to úžasná, nezahoď svoj talent."

Na ten deň, keď som povedala trénerke, že už naďalej nemôžem hrať futbal si pamätám akoby bol len včera, hoc je už Február a ja som jej t oznámila v Októbri.

Flashback

Som na chodbe a čakám na moju trénerku a aby som jej mohla povedať ako chcem zahodiť svoj sen stať sa futbalistkou. Ciara na Facebook dala moje fotky v drese, ale napríklad v tých okamihoch ako kopem do lopty alebo ako som náhodou spadla na zadok, dozvedela som sa to od Felicity, ktorá s tým za mnou prišla celá naštvaná a ja teraz nemám síl bojovať a tak sa takýchto trápnych okamihov chcem úplne vzdať. Otočila som sa smerom ktorým som počula prichádzajúce kroky.

„Ahoj, tak čo si chcela?" spýtala sa ma milo moja trénerka.

„Chcela by som sa odhlásiť z tréningov." Povedala som jej a v hrdle ucítila nepríjemnú guču.

„Ale prečo?" spýtala sa ma nechápavo.

„Už ma to tak nenapĺňa." Zaklamala som jej.

„No, úprimne si myslím, že klameš, ale budem rešpektovať tvoje rozhodnutie." Povedala mi.

„Ďakujem." Povedala som jej a pozrela som sa do zeme.

End flashback

Futbal mám ešte stále rada. Zamyslela som sa, predsa do Oshavy nikto známi nechodí a viem si živo predstaviť ako mám na sebe oshawský dres a dávam prvé góly, samozrejme zápasy s našou školou budem vynechávať, ale inak už len pre tú predstavu vetra vo vlasoch by som tam šla.

„Máš pravdu mami, mohla by som to tam skúsiť." Povedala som jej.

„To som rada." Povedala ona a ja som sa na ňu usmiala, ale prvýkrátpo pol roku, naozaj šťastne.