Love Me (Dokončené)

Trinásta Kapitola

Máj

Nahovoril si mi, že ma miluješ, niekde hlboko v tvojom vnútri si vedel, že hovoríš pravdu, ale ako ťa mám milovať ja, keď si ma podrazil a ja už ďalej nemám chuť žiť.

Dočítala som si riadky, ktoré napísala Veronika Haroldová a s radosťou mi ich ukázala, Veronika je moja spolužiačka, nová spolužiačka a je taktiež vyvrheľom ako ja, lenže ona kvôli svojmu vzhľadu.

Je tenká ako vyžla a jej tvár zdobí milión pieh, oči má modrej až sivej farby, vlasy ryšavé ako mrkva a pripomína mi Annu zo zeleného domu. Je milá, ale neustále rozpráva, čo mi až tak nevadí.

„Mohla by som tam niečo pridať, ale ani nie, veď načo, ale pre istotu to tam aj tak dám." Rozhodovala sa a ja som jej až tak nerozumela.

„Podľa mňa by si to tam mala pridať." Písala na nejakú stránku menom Wallpat asi. Sadla som si na lavičku. Prisadla si ku mne.

„Niekedy mám pocit akoby si ma nevnímala. Vnímaš vôbec niekoho okrem toho sexoša Chasa?" zaťahala ma za prameň vlasov aby som si ju všimla.

„Počúvam, len sa mi nechce odpovedať." Odvetila som jej úprimne.

„Pri ňom si nejaká iná. Šťastnejšia ako pri ostatných." Pozrela som sa na ňu.

„Pri ňom som šťastná, úprimne šťastná." Úprimne som sa na ňu pozrela. Chasovy sa pre mňa tá oslava celkom podarila, mali sme marshmellows, pukance, kakao a čaj, pri tom sme pozerali horory a rozprávky od Disneyho. Usmiala som sa nad tou spomienkou, dokonca aj Felicity sa so mnou znova začala rozprávať, je štvrtáčka a tak sa pripravuje na ústne maturity, písomne zvládla, ale aj tak sa bojí.

„Je to na tebe vidno dievča. Prečo s ním nechodíš? Je športovec, tvoj kamarát, idol dievčat, ide po tebe, nechodí po diskotékach a na iné diavča okrem teba sa nepozrie." Vysvetľovala mi.

„Ja viem, ale nič iné okrem priateľstva k nemu necítim." Nemohla som povedať, že hovorím stopercentnú pravdu, ale vedela som, že ak by som sa jej zverila s mojimi naozajstnými citmi tak by ma neustále otravovala.

„Klameš až sa ti z nosa dymí." Oznámila mi. Ako keby ona v živote neklamala.

„Prestaň. Dobre vieš rovnako ako ja, že neviem dobre klamať." Chabo som sa vyhovárala, nie som psychológ alebo tak, ale toto by malo zabrať.

„Divím sa ti. Ak by mňa chcel niekto taký ako on, neváhala by som, ale možno je dobre, že sa každému nehodíš hneď okolo krku." Možno pre toto som ju mala rada, je úprimná.

Vybrala som si z batoha tyčinku a strčila si ju do úst. Obed som dneska nestihla a bola som poriadne hladná. Moja hladovka a nechuť k jedlu ktorú som predtým mala úplne zmizla.

„Trala la la la." Pohmkávala si nejakú neznámu pieseň.

„Už budem musieť ísť." Povedala som jej a postavila sa z lavičky.

„Prečo?" opýtala sa „Ide ti vlak?"

Toto dievča je pravý opak mňa podľa nej je život gombička.

„Nie, ale Lucas sa vracia do Nemecka a chcem sa s ním rozlúčiť." Pozrela som sa na obrovské hodiny na stene našej školy.

Lucas ide po pár mesiacoch strávených v Toronte (zariadil si výmenný pobyt) domov ku rodičom načo ho prehovorila jeho mama. Jeho angličtina je aspoň v pravopise o kúsok lepšia ako tá Jackova a tak sa nemám hanbiť za to, že som ho doučovala ja.

„To je ďalší dôkaz tvojho úžasného života." Zašomrala.

„Pá." Utekala som, jeho hotel bol od školy tak dvadsať minút pešo a tak bol autobus zbytočný, práve vychádzal s obrovskými kuframi ku jeho Passeraty. Usmial sa na mňa.