Love Me (Dokončené)

Pätnásta Kapitola

„Dáte si ešte niečo?" opýtala sa nás milo čašníčka skoro som sa zadrhla, keď som si všimla jej menovku. Alice.

Sklopila som pohľad ku stolu a Chas povedal Nie.

Vyzreli sme z kaviarne a vonku liala ako z krhly. Moja nálada klesla pod psa.

„Nič sa predsa nestalo Sharlotte, bola to iba čašníčka a nič viac pre mňa neznamenala. Je iba hlúpa, možno si myslela, že si iba moja sesternica." Bľabotal ako by bol v nejakej súťaži, kde mal určitý čas.

„Dobre." Vzdala som to, ale aj tak pichal osteň žiarlivosti.

„Vidím, že to nie je dobre. Dobre je vtedy keď máš úsmev na tvári a nie ten divný bez emočný výraz." Vrazil do mňa plecom.

„Prestaň Chaster, nemám náladu." Pokorne sklopil hlavu, ale potom ju zdvihol.

„Ale no tak, predsa sa nebudeme hádať kvôli niečomu takému." Usmial sa a v tej jeho gebuli sa niečo dialo niečo naozaj zlé. „Tak ma napadlo dneska je v bare Caesar vystúpenie jednej kapely. Mohli by sme tam zájsť na kolu." Tá predstava sa mu páčila a to je veľmi zlé.

„Nie, nechcem ísť do baru." Namietala som. „Sú tam len ožrani a pobehlice, typujem, že ťa z tade budem ťahať opitého násilím."

„Neopil by som sa predsa v prítomnosti dámy a vo chvíli keď som vodič, to je jasné. Nepochybuj o mne toľko, pri tebe by som sa nezrúbal." Jeho slová boli možno pravdivé, ale Chas sa niekedy chová ako päťročné decko a ak niečo také dostane aj tam no tak ho zabijem.

„Dobre, ideme tam, ale keď poviem, že sa ide domov, tak to pre teba bude viac ako sväté." Zdvihla som ukazovák a dala mu ho pred nos. Rozosmial sa. „A nebudeš sa mi týždeň smiať." Dodala som a nato sa na mňa zatváril ako na najhoršieho človeka na zemi. „A neberieme niekoho iného."

„Keď sú dvaja šťastný nechýba im tretí....." začal spievať a ja som mu prikývla.

„Chaster!!!!" niekto naňho zozadu kričal. Chaster sa točil a všimol si nejakého chlapca.

„Ahoj Benjamín." Pozdravil sa asi pätnásťročnému chlapcovi.

„Ahoj Chas, odkedy si si našiel takú kočku?" opýtal sa ho a prezrel si ma. Uhryzol si do pery.

„To je Sharlotte Thiessenová moja frajerka, no tak ju nehltaj očami, to môžem iba ja!" zahriakol ho Chaster.

„Kľud kamoš, nešli by ste dneska na ten koncert v Caesare, budú tam samé kočky a možno si nájdem aj frajerku." Pýšil sa ako páv hoci nemal dôvod, úplne by s Chasom mohli byť bratia.

„Ideme tam, ale ja piť nemôžem, lebo budem šoférovať a nechcem nás ohroziť." Položil si ruku na môj pás.

„Nebuď mäkota." Ak by nebol odo mňa lepšie stavený tak by som mu vrazila. Ani ma nepozná a povie mi, že som mäkota. Chaster vycítil moje rozhorenie a tak sa radšej pozdravil a ťahal ma k autu.

„On je taký drzý!" rozhorčene som rozhodila rukami do vzduchu.

„Taký sú všetci moji priatelia." Ozval sa po chvíli. „A aj ja som bol rovnaký. Sharlotte taký sú pomaly všetci chalani a nezmeníš to." Zmĺkol.

„Nezastávaj sa ho aspoň." Zahriakla som ho, skoro nikdy som nebola nervózna a teraz v podstate kvôli ničomu naňho vrieskam. Čo sa to so mnou došľaka deje?! Zahriakla som svoj tupý mozog a radšej sa sústredila na moje prsty položené v mojom lone.

Chastera nikdy nechcem meniť, lebo na ňom mi nevadí dokonca ani tá jeho drzosť, ale na iných ľuďoch jeho vlastnosti nenávidím. Očkom som naňho zaškúlila a aj on nad niečím tuho premýšľal. Sharlotte ty mrcha ako po ňom môžeš kričať?! Doslova na mňa vrieskalo moje svedomie. Naštartoval auto a iba zvuk motora rušil dunivé ticho. Moje plecia sa samé od seba zvesili. Moja nálada bola na bode mrazu a ja som sa tej mrche ani nedivila. Som to ja, ale sebecký a nervózny človek! Znova motor vypol, asi sme boli na mieste.

„Toto ticho ma ubíja." Ozval sa po chvíli a ja som sa na neho prekvapene pozrela.

„Nevedela som, že teba niečo dokáže ubíjať."

„Poviem ti jednu vec: všetko čo súvisí s tebou ma ubíja." Vyznal sa mi.

„Takže potom si masochista." Vydýchla som si.

„Asi áno." Uznal. „Keď si ticho ani len netuším aké blbosti sa ti preháňajú v mysli, neviem či sú dobré alebo zlé, ale nemôžem zastaviť tie zlé pri ktorých sa cítiš smutne a to ma strašne ubíja." Vystrašene som sa na neho pozrela, zatiaľ vyzeral, že horúčku nemá, možno len vnútornú.....

„Pozeráš sa na mňa ako na človeka s leprou." Zasmial sa, ale nie veselo.

„Prekvapil si ma. Nevedela som, že si to takto berieš." Odvetila som.

Zasmial sa, ale teraz už celkom veselo.

„Kedy ideme do toho baru?"

„Okolo deviatej stačí." Usmial sa popod fúzy.

„Pripadám si ako obeť nejakého úchyla." Povedala som mu a on sa zatváril vážne, ale nadržane.

„Možno si, nikto nevie. Iba ja a ty." Podozrivo som sa na neho pozrela a v tom okamihu sa začala dusiť smiechom, ukazovákom si spravil fúzy a druhým prstom si ich vykrúcal a mal pri tom taký smiešny pohľad. Zasmial sa, ale keď môj smiech dobrých desať minút neutíchal mi začal chytať čelo a pýtať sa či som v pohode.

„Cítim sa teraz trošilinku znepokojene o tvoje duševné zdravie." Priznal a vyliezol z auta.

„Som v pohode." Odpovedala som mu s úsmevom na perách, cingal mi mobil. Mama. Zodvihla som to. Stihli sme jej s Chasom povedať o mojej prespávačke.