1

637 21 1
                                    

                              ***
Oco odomkol izbu s číslom stotrinásť a mama za ním kráčala do izby, zatiaľ, čo Zoja, Šimon a ja sme sa pokúšali otvoriť tie vedľa.
   ,,Zoja, dávaj," nedočkavo povedal Šimon a keď videl, že ani na tretí raz sa jej to nepodarilo, vytrhol jej kľúč z ruky a na šupu ich otvoril.
   ,,Tak sorry, že som si nakrémovala ruky," ohradila sa Zoja a Šimon si len čosi zahundral popod nos.
Vošla som dnu a naskytol sa mi nádherný pohľad na izbu s troma posteľami, telkou, kúpeľňou a so sklennými dverami zo vstupom na balkón. Bola luxusná a ladená do červených farieb. Najviac sa mi však páčila kúpeľňa s krémovými kachličkami a veľkým zrkadlom nad umývadlom, s osvetlením po stranách.
   ,,Wau," opísala som to jedným slovom.
   ,,Veru, že wau," pritakala Zoja a v tom z dverí pri televízore vysrčila hlavu mama. ,,Aha, máme prepojené izby."
   ,,Tá pri okne je moja," hodil sa na posteľ Šimon.
   ,,Moja je v strede," rýchlo som naň dala kufor.
   ,,A moja pri skrini," tvárila sa skleslo Zoja.
   ,,Tak čo, ideme na pláž?" Šimon si pomädlil ruky.
   ,,Veď sme práve prišli a nie sme vybalení," ozvalo sa z vedľajšej izby.
   ,,Načo mi je vybaľovanie? Poďme!"
   ,,A čo tak plavky?" veselo nadhodím.
   ,,Ach, to hneď napravíme," povedal a o chvíľu už čakal prezlečený pri dverách, zatiaľ, čo mi Zoja natierala chrbát opaľovacím krémom.

                              ***
To je nádhera. Moja prvá dovolenka pri mori. Ako dlho som o tom snívala? A konečne je to tu. Naozaj sa oplatí pretrpieť tú dlhočíznu cestu až sem.
Išli sme rovno na pláž. Cestou sme si na recepcii vyzdvihli osušky a prechádzali sa pekným areálom s veľkým bazénom, barom a malým pódiom.Najväčšmi sa mi páčili palmy, ktoré som doposiaľ videla iba v televízore. Šimon utekal vopred, akoby mal o dobrých desať rokov menej. Jeho skutočný vek je osemnásť, hoci by som to naňho občas nepovedala a podľa jeho mozgových výčnelkov by som to skôr tipla na dvanásť. Zoja má štrnásť, ale s ňou sa dá pokecať. No a ja, ja som zlatý stred. Mám šestnásť, som trochu šialenejšia, než by sa na slušné dievča patrilo a mám hnedé, dlhé, rovné vlasy s celkom peknými vlnkami na konci.
Pomaly som vošla do mora s piesočnýn dnom. Bola vyhriatá od horúceho slnka a mala priehľadne tyrkysovú farbu.
   ,,Nechoďte ďaleko," kričala mama z lehátka, kde sa snažila ukryť kabelku.
Ponorila skm sa do vody a plávala, čo najďalej, vynorila som sa, až keď mi v pľúcach neostalo veľa kyslíku.tvorila som oči a... Ach, ako ma štípu. Nepredstavovala som si more až také slané. Ale neprekáža mi to. Naopak, som rada, že to môžem cítiť na vlastnej koži. Aspoň viem, že nie som doma, na Slovensku. Tam som bola maximálne v Aquacity a žiadny bazén so slanou vodou tam nebol.
Všimla som si, ako Šimon vybehol z vody a prišiel k chalanom, ktorý práve vytvárali tími na nejakú hru. Rozprával sa s jedným z nich a potom sa obzeral okolo seba,zrejme niekoho hľadal. Keď ma zbadal, usmial sa. Pohybom ruky mi ukázal, aby som k nemu prišla. Horný diel bikín som si vytiahla vyššie a šla som za ním.
   ,,Ideš si zahrať? Chýba nám posledný hráč."
   ,,Čo presne máš na mysli?" prižmúrila som oči.
   ,,Volejbal," odpovedal.
   ,,Nikdy som volejbal nehrala."
   ,,Je to ako futbal,len sa snaž trafiť loptu a dostať ju na druhú polku ihriska," potľapkal ma po pleci. Tak to mi teda porad. Futbal mam v malíčku, hrám v dievčenskom tíme za naše mesto, ale toto...hmm, vyskúšam. Zaujala som svoju pozíciu v zadu, na pridelenom mieste a začalo sa hrať. Lopta lietala sem a tam, nestíhala som reagovať. Trielila priamo na mňa od tmavovlasého súpera. Jednu ruku som rýchlo priložila k druhej, ako mi to ukázal Šimon a udrela som do lopty. Úspešne preletela na druhú stranu a pristála tomu chalanovi presne v rozkroku. Ups.
   ,,To bolo dobré,hm..." povedal blondiak z môjho tímu a žiarivo sa na mňa usmial, keďsom si uvedomila, že asi čaká na moje meno.
   ,,Bianka," vykoktala som.
   ,,Bianka " zopakoval, ,,give mi five." Urobila som,čo chcel a usmiala som sa. Ešte dobre, že tu nie som na posmech.
   ,,Som Lukáš," predstavil sa. Chcela som mu čosi odvetiť, no potom upriamila moju pozornosť obeť, ktorú som zasiahla. Rukami si držal postihnuté miesto.
   ,,Sorry," zakričala som na ňho. Fakt mi je to ľúto, ale čo už.
   ,,Nabudúce dávaj bacha, kam mieriš," poznamenal a onedlho sa zrazu tváril, akoby ho nič nebolelo a nič sa nestalo. Pokračovali sme v hre. V neónovo ružových plavkách tesne nad kolená sa hemžil po ihrisku a dával ešte väčšie šupy, ako pred tým.
Ružová? To fakt má na sebe ružovú farbu? Neznášam, keď chlapi nosia ružové oblečenie, fuj. Ale musím uznať, že jemu tá farba pristane. Dočerta, sekne mu to. Plavky tvorili príjemný kontrast s jeho tmavou pokožkou. Tmavá pleť, tmavé vlasy a čokoládové oči. Oh, išla som sa v nich roztopiť, ako som na ne zízala.
Počkať, spomenula som jeho postavu? Vysoký so širokými ramenami a.... A tehličkami. Na bruchu má skutočné tehličky. Pohľadom som zablúdila nižšie. S pod plaviek mu po bokoch vytŕčali kosti, ktoré sa mu spájali niekde dole v trojuholníku, kam som nemohla dovidieť.
   Striehla som na loptu. Snažila som sa o dobré údery, niekedy to vyšlo, inokedy nie, ako keď som to nevypočítala a protivníkov úder sa mi usadil rovno na prsiach.
   ,,Niekto musí aj tak," zaškľabil sa urazený.
   ,,Ha-ha," zasmiala som sa ironicky, ale nebránila som sa skutočnému smiechu, keď som videla, ako sa chytá za brucho.

                               ***
   Po prehre sme sa s rodičmi presunuli do veľkej jedálne na prízemí. Už som namieto výrazne žltých bikín (ktoré boli poriadne drahé, ale s push-up efektom - aspoň mi vyplnili hrudník tam, kde mi toho matka príroda nenadelila hojne - ale nikto mi to nemôže zazlievať, lebo boli platené z vlastného vrecka) mala oblečené voľné modré šaty po kolená, lebo do jedálne sa nemohlo chodit v plavkách. Hmm, švédske stoly. Neviem, čo si skôr vybrať. Mäso také, onaké, zemiaky, ryža, dezerty, koláčiky, ovocie... Mňam. Vybrala som si pečené krokety, pri opačnom stole som si naložila kúsky kuracieho mäsa a zeleninový šalát. Ako zákusok som si dala malý puding v hranatej estetickej mištičke. Bolo to výborné. Ak budem mat takéto jedlo trikrát do dňa, budem v siedmom nebi.
Cez jedinú celú sklennú stenu jedálne som zbadala na terase sedieť chlapcov, ktorí s nami hrali volejbal. Boli tam s nimi aj dve ženy a vyzerali asi tak na tridsať. Vedľa príťažlivo opáleneho chalana s ružovými plavkami, ktoré teraz samozrejme nemal na sebe, sedel oveľa menší chlapec od ostatných a veselo sa spolu bavili. Je milé,  keď sa vedia starší chalani zasmiať s malými deťmi. Veselo mu pošuchoril vlasy a malý sa zasmial, bez dvoch presných zubov. Z ďalšieho jeho gesta som vydedukovala, že ho nahovára, aby už konečne jedol. A chlapček sa s rozliatym úsmevom na tvári pustil do obeda.
   V tom si ma ,,tehličkár" všimol a usmial sa ešte viac. Opätatovala som mu úsmev, hoci som si myslela, že sa skôr zamračí alebo niečo podobné. Po tom incidente nebol celkom prívetivý. Ten, čo sedel vľavo od neho, ho štuchol a s potmehúckym  úsmevom sa ho čosi opýtal. Tehličkár na mňa ukázal a spoločne mi zakývali. Potom sa otočila ďalšia uchechtávajúca sa polovica ich stola a ja som cítila, ako mi horí tvár. Od korienkov vlasov, až po špičku nosa.

Zamilovaní na pláži ✔Where stories live. Discover now