Vrátil som sa naspäť do záhrady na miesto kde Sebastian ležal. Poobzeral som sa, no nevidel som nič okrem náradia. Tak som sa zohol k tomu náradiu a hľadal som niečo, čo by mi pomohlo, no okrem maličkej špicatej motyky ktorá bola od Sebastianovej krvy som nič nenašiel. Je divné žeby sa takto zranil. Nikdy sa mu nič také nestalo. Žeby to niekto urobil naschval? Ale prečo a kto? Služobníctvo ma Sebastiana rado, a okrem nich a mňa so Sebastianom tu nikto iný nie je. Možno to bola len nehoda, no dám si na neho lepší pozor. Dúfam že sa mýlim a moje služobníctvo s tým nič nemá. Zobral som tú malú motyku a zabalil ju do bielej látky ktorú som mal pri sebe vo vrecku. Vrátil som sa do sídla a zabalenú motyku som zavrel do stola v mojej pracovni. Barda som poprosil aby mi pripravil čaj, a niečo na zjedenie. Nepovedal som že to je pre Sebastiana, no viete... predsa o tom ešte nevedia. Keď mi Bard podal tácku odniesol som ju Sebastianovy. ,, Doniesol som ti niečo, dúfam že ti to bude stačiť." ,,ďakujem, je to milé, no radšej by som niečo robil než len tu ležať. Vieš že mi nič není, nie som padavka nemusím ležať." Povedal mrzuto. ,,Nemáš zač, a nič robiť nebudeš.",, To nie je fér, ja sa tu nudím a roboty mám dosť. Čo tak keby si tu bol aspoň so mnou... zabavili by sme sa." On si robí srandu. Nech láskavo sedí na tom zadku a nech sa uzdravuje démon jeden. Keď dojedol makrónky a ktomu zelený čaj, pobozkal som ho. ,,Hmm,z tých makróniek chutíš sladko,keby nie si zranený možno by som ochutnal z teba aj niečo viac než len tvoje pery." Zaškeril som sa provokatývne, ako odplatu za toľké hundranie. Snažil sa ma chytiť no ja som sa uhol a bežal k dverám, kde som mu vyplazil jazyk a odišiel.
Tak to bolo hnusné. Takto ma vyprovokovať. Pff som síce démon ale citlivý démon. Naštvalo ma že ma futakto nechal. Mohol tu aspoň ostať ako už sa fakt nudím. No dobre. Kašlem na to že mi niečo je, idem niekam. Napríklad do jeho pracovne. Heheh. Vyšiel som z dverí a len tak bez saka a ničoho iného na hornej časti postavy som tam tak chodil. Keď som bol pri dverách jeho pracovne počul som plač. Šiel som za tým plačom ale dvere do tej izby boli zamknuté. Musel som nájsť Ciela. On má klúče. Hladaľ som ho a našiel som ho v záhrade. "Eh... Ciel potrebujem klúče od jednej izby.„ "Povedal som že máš le-„"Ja viem ale počul som plač tak chcem vedeť čo sa deje.„ bol ticho a len ma následoval. Bol som za to aj trochu rád. "Vieš o tom že v tomto si ako žena? Strašne hysterický„ "Hej viem... Ale som hysterický len kôli tebe. Niečo ti poviem a ty sa na to vykašleš. Nečuduj sa potom.„
"Aj ja ťa milujem„ a presne vtedy som zamrzol. Nevedel som sa pohnúť lebo predo mnou stála May-rin. Doriti! Mal som byť ticho. No mala uslzené oči. "To ty si plakala?„
Sebastian za mnou prišiel do záhrady. Tak ja mu niečo poviem, ale on by nežil keby si neurobí po svojom.,,Eh...Ciel potrebujem kľúče od jednej izby." ,,Povedal som že máš le-" ,,Ja viem ale počul som plač tak chcem vedieť čo sa deje." Plač? Radšej to skontrolujem. Nasledov som Sebastiana. ,,Vieš o tom že si v tomto ako žena? Strašne hysterický" Ja sa o neho bojím, a ešte som hysterický. Ale keď on vyvádzal ako dievča pri horrore kôli Violet to bolo vpohode. ,,Hej viem.... ale som hysterický len kôli tebe. Niečo to poviem a ty sa na to vykašleš nečuduj sa potom." ,,Aj ja ťa milujem" A vtedy ako naschvál tam stála May-rin. Mala ešte na lícach slzy takže to ona plakala. ,,May-rin, si vporiadku? Poď zoberieme ťa dnu." Išli sme do malej obývačky kde sme si sadli. ,,Povieš nám čo sa deje? Prečo si plakala? A... počula si čo Sebastian povedal?" Bol som trochu nervózny z toho, keď povie že to počula. Neviem čo by na to povedala spolu s Bardom a Finnym. Som predsa jeho pán, a on môj sluha, aj keď teraz sme skôr pár.
Sadla si a ja som čakal na odpoveď. "Počula... No budem sa tváriť že nie. Aj tak. Je to na vás dvoch vidieť.„ Vtedy sa mi zastavilo srdce. Z vďaky a aj z toho že nechápem ako to na nás je vidieť. "Ďakujeme May. Ale naspäť k téme. Prečo si plakala? Stalo sa niečo o čom by sme mali vedieť? A ešte jedna otázka. Čo si hladala v Cielovej izbe keď som tam šiel po šitie hm?„ "Ona bola v mojej izbe? May vieš že tam môžeš chodiť len keď ti to ja alebo komorník čiže Sebastian povolíme.„ "Pane je mi to strašne lúto ja som vo vašej izbe nemala čo robiť. Viem. Len o-on ma prinútil v-vám tam dať otrávu.„ vtedy sa rozplakala viac. Prečo ho chcú všetci zabiť?! Jebe im všetkým či čo?! "Kto?! May pokial ho chce niekto zabiť musíš nám to povedať!„ povedal som no ona stále plakala. "Seb. Nechaj ju nekrič na ňu hlavne. Musí sa ukludniť aj tak už je večer. May bež do svojej izby a vyspi sa. Zajtra to doriešime.„ povedal. "Cieli to nemôžeš, zase sa ťa niekto pokúša zabiť a tebe je to jedno?„ "Samozrejme že mi to jedno nieje no je vystresovaná. Nič nám v takomto stave nepovie. A zabudni na hocijaké nápady čo ťa napadajú. Sú to blbosti ktoré nemôžeš spraviť mojmu služobníctvu a tvojim priateľom.„ Vtedy som už stíchol. Nemal som čo povedať. Odišiel som do Cielovej izby a za takých 5 minút došiel aj on. "Prepáč...„ povedal som. Nechápal. Bolo to na ňom vidieť. "Prepáč že som tak zlý priateľ.„
Ja som vedel že to počula, bože.... No som vďačný, že pomlčí. Keď sa jej Sebastian spýtal prečo bola v mojej izbe, zaskočilo ma to. Veď dobre vie že tam nemá čo robiť keď jej to nedovolím. ,,Pane je mi to strašne ľúto ja som vo vašej izbe nemala čo robiť. Viem, len o-on ma prinútil v-vám tam dať otravu." Len čo to dokončila, rozplakala sa ešte viac. Sebastian na ňu hneď vyletel aby povedala kto ju donútil a aby nám všetko povedala. No mne to prišlo v tejto situácii zbytočné, pretože bola rozrušená. Tak som ju poslal do izby sa vyspať. Predsa, je už vážne neskoro. Sebastian hneď začal či je mi jedno či ma niekto chce zabiť, na čo som mu odpovedal že jedno mi to nie je, no ona by aj tak teraz nič nepovedala. Taktiež som mu pripomenul aby sa nepokúšal nič urobiť. Naozaj nepotrebujem viac problémov ako mám teraz. Sebastian odišiel do mojej izby, a ja som ho po pár minutách som išiel na ním. ,,Prepáč." Nechápal som. Za čo sa ospravedlňuje? ,,Prepáč, že som tak zlý priateľ." Tak toto ma zabolelo. Podišiel som k nemu a venoval mu dlhý bozk. ,, O čom to hovoríš? Nemáš sa začo ospravedlňovať. Si skvelý priateľ, a ja ťa milujem si moja.... laska" trochu som sa začervenal a venoval mu ešte jeden bozk.
Cítil som sa strašne. Ani tie jeho slová mi nejako nezdvihli sebavedomie. Musím pripraviť niečo také ako on. Až na to že po tom čo sa toto dorieši.
