Ciel
Sebastian
A-ano pane..." to bola jeho odpoveď.
Bol som trochu v šoku. Myslel som, že mi povie že sa mi to len zdalo. Aj keď.... mal som už dlhší čas pocit, že ku mne nieči cíti. Niečo viac než len sluha a pán. Nie žeby som aj ja necitil to isté, ale mam byť rád? Ja... povedal som si, že ku svojmu srdcu nikoho nepustím. Ostane také aké je. Chladné a prázdne. Ale kôli nemu sa mi to nedarí. Pri ňom mi srdce búcha rýchlejšie. Aj ja ho mám rád, ale čo keď mi zlomí srdce? Stojí po mojom boku lojálny sluha. Chcem prekročiť túto čiaru, a byť niečim viac? Tak ľahko ho predsa k sehe nepustím. Nech mi dokáže že to myslí vážne. Chcem ho pri sebe, ale chcem mať istotu. V oku sa mi zrejme zaleskol náznak šťastia, a na tvári trocha červene pretože som aj mierne šťastný bol. Myslím si že si to aj Sebastian všimol. ,,j-ja.... ospravedlň ma." Nevedel som ako inak reagovať. Proste som sa rýchlim krokom chcel dostať z miestnosti.
On bol šťastný? To šťastie v jeho oku som videl veľmi dobre a tú červeň na jeho tvári ešte lepšie. Niečo povedal no nepostrehol som že čo a rýchlo niekam odišiel. No nie. Teraz nikam nepôjde, chytil som jeho ruku a on sa otočil. Pozrel sa mi do očí. No nič v nich vidieť nemohol. Keď si v nich nič nenašiel presunul svoj pohlad na moju ruku. Stále som ho držal no neviem ako ale podarilo sa mi ho chytiť za dlaň a prepliesť si s ním prsty. Okamžite som ho pustil. Červenal sa ale viac ako keď som mu povedal to áno. Že by aj on ku mne niečo cítil? Nie... Nemožné. "Prečo? Prečo na ňu žiarliš?„ "Lebo... Je k vám bližšie ako ja pane. Ja k vám... cítim niečo viac ako len k pánovy.„"Viac ako len k pánovy„ on sa usmial! Prvý krát ho vidím sa usmievať. Bol to hrejivý pocit že ja som ten kto ho prinútil konečne prejaviť emóciu šťa-, počkať... on je šťastny? "Pane vy sa usmievate?„ "Nie...„ a ten úsmev mu zmyzol no z oka to šťastie nedokázal odstrániť.
Keď som chcel odíst, chytil ma za ruku. Otočil som sa k nemu a pozeral som sa mu priamo do očí. Boli prázdne nevedel som z nich nič vyčítať. Pozrel som sa na jeho ruku ako ma drží a potom prešiel cez dlaň a preplietol si so mnou prsty. Musel som sa riadne červenať. Toto je na mňa veľa. Musim to nejako zastaviť lebo sa tu asi zosypem. ,, prečo? Prečo na ňu žiarliš?" Toto bola otázka ktora mi znela v hlave. ,, lebo je k vám bližšie ako ja pane. Ja k vám... cítom niečo viac ako len k pánovi." Fajn, ja sa asi fakt zosypem. Ale páčilo sa mi ako to povedal. Musel som sa pousmiať. Tá veta ma zahriala pri srdci. Keď sa ma spýtal či sa usmievam, rýchlo som odvet že nie. Musím sa spamätať! Či to so mnou je? Za to môže on! Musím sa ísť ukľudniť a popremýšľať. Chvíľu sme tam ešte takto stali, ruka v ruke. Musím odísť. ,,P-pusti ma, mam ešte prácu."
