Ciel x Sebastian (Black Butler)

Zašívanie

Tá noc bola úžasná. Bolo to skvelé, a ja myslím že po tomto Sebastian už nahnevaný nebude. Stále som trochu unavený, predsa robili sme to dvakrát. Chcel som ešte ležať a pritúliť sa k Sebastianovy, no akosi som ho nemohol nahmatať v posteli. Posadil som sa aby som sa pozrel koľko je hodín. Vytreštil som oči keď som zistil že je už dvanásť hodín. ,,To snáď nie! To ma nikto nemohol zobudiť?!" Zahundral som a začal som sa obliekať. Myslim že aj včerajšok napomohol k tomu že sa mi rana trochu otvorila. Šiel som po chodbách, a hľadal Sebastiana no nikde som ho nevedel nájsť. Rana mu stále krvácala a mne začalo byť zle, tak som šiel do pracovne. V pracovni som si sadol na moju stoličku a zo šuflíka som vybral lekárničku. Keď som ju otvoril myslel som že ma porazí.... Bola tam len nejaká dezinfekcia a látka. To bola určite May-rin. Mňa porazí. Chcel som vstať ale zatočila sa mi hlava a tak som si radšej zasa sadol. Zobral som teda tú látku, a nalial som na ňu dezinfekciu a položil na ranu. Nebolo to moc zlé, no treba to zašiť. Aach kde je Sebastian? Zavrel som oči. Počkám chvíľu kým mi bude lepšie.

Už od rána som bol v záhrade. Chcel som si prevetrať hlavu. Za celý čas čo žijem som sa moc netrápil láskou no teraz je to iné. Okolo 12 som sa vrátil znova do sídla a začal som hladať Ciela. Stretol som May-rin tak som sa spýtal kde je. "Videla som ho vchádxať do svojej pracovne„ "Ďakujem„ prišiel som k jeho pracovni a zaklopal som. Nikto sa neozýval. Vstúpil som dnu a videl Ciela ako si dezinfikuje tú ranu. Do riti. Ja som na to včera úplne zabudol. Určite som mu to otvoril. "Ciel?„ mal zavreté oči tak som nevedel či je hore či spí či čo. "Áno?„ ot oril oči. Dobre takže nespí. "Ukáž ako to vyzerá.„ prišiel som k nemu bližšie a zobral mu kus látky s dezinfekciou a obzeral si tú ranu. Bola hlboka. Nebolo to nič vážne no treba to zašiť lebo Ciel. Teda. Ehm no dobre lebo ja som až moc nepozorný. "Nieje to vážne zlatko. Treba to len zašiť lebo ak to takto pojde ďalej tak kôli mne vykrvácaš.„ "To je v poriadku. Veď pre teba by som aj umrel.„ povedal "Nenamáhaj sa rozprávať idem po ihlu a po niť zatiaľ si tam drž tú handru či čo to je.„ usmial som sa na neho a on prikývol. Vyšiel som z jeho pracovne a namieril si to k nemu do izby kde viem že sa tieto veci nachádzajú. "May-rin čo tu robíte??„ spýtal som sa keď som ju videl pri jednom zo šuplíkov v Cielovej izbe s niečim v ruke. "A-ale nič„ povedala a rýchlo odišla. To doriešim potom teraz je prednejší Ciel. Prišiel som ku stolu a zo skrinky som vybral lekárničku plnú obväzov a tak. To som nepotreboval tak som ju vrátil. Pod ňou bola ešte jedna tak som vybral tú a v nej som našiel ihlu a niť. Vybral som sa s tým do Cielovej pracovne. "Cieli~ už som tu no poď daj si dole tričko ide sa šiť.„ povedal som možno až príliš šťastne. "Na to že ma to bude boleť to hovoríš až moc nadšene.„

Našťastie  Sebastian prišiel o pár desiatok minút do mojej pracovne. Prezrel si ranu a šiel si pre ihlu a niť. Keď sa vrátil až moc radostým tónom povedal aby som si dal dole tričko že to ide zašiť. Hádam mu to nerobí radosť to by bolo divné. Nasadil som výraz typu si divný a povedal ,,na to, že ma to bude bolieť to hovoríš až moc nadšene." Radšej nič nepovedal a začal. ,,Au!" Hlavou mi prechádzali nadávky a preklínania ktore by som teraz veľmi rád povedal nahlas ,,nehým sa, lebo to urobím zle." Prvý zásah do kože je fakt bolestivý, a on že sa nemám hýbať! Nech si to vyskúša. No fajn nebudem padavka a upokojim sa. Trvalo to asi dvadsať minút kým skončil. Dal som si tričko a povedal aby mi doniesol čaj. Ešete tu musím ostať. Za ten čas čo som tu nebol, sa mi pár papierov usadilo na stole, a ktomu ešte Melanina hračka ktoru stačí už len doladiť . Určite zase skončim s prácou večer. Zobral som do ruky pero a začal vypisovať tie papierovačky. Medzitým prišiel Sebastian aj s čajom. ,,Mám tu ešte prácu, takže zatiaľ si rob čo chceš. Keby niečo budem tu." ,, Dobre. Potom ti donesiem obed. Nebuť tu hlavne dlho." ,,Hmm dobre." Už som veľmi nevnímal, sústredil som sa na prácu. Neskôr mi doniesol Sebastian obed, a keď mi ostávalo už len úprava hračky rozmýšľal som nad láskou. Myslel som že navždy budem sám, ale on to zmenil. Myslim že som aj vďaka nemu šťastnejšì. Skončil som o tretej, no začítal som sa do knihy takže som skončil o šiestej. Postavil som sa, a nakráčal som si to smerom do záhrady. Trocha čerstvého vzduchu neuškodí.

Bol som v záhrade. Aj tak som nemal čo robiť. Pozeral som kvety no všimol som si že pri jedných je zapichnuté zahradné náradie tak som to chcel zobrať. Natiahol som sa ale ako som to vyberal tak to vyletelo a zabodlo sa mi to do prsného svalu. "Kurva! Heh... Tak asi dnes nebudem jediný kto tu bude niekoho zašívať.„ povedal som si ešte pred tým ako som odpadol. "Zlatko prosím zobuď sa. Len mi nehovor že si mŕtvy veď si démon! No ták. Prosím vstavaj.„ zobudil ma známi hlas. "Čo?„ "Oh ďakujem všetkým v pekle že si sa zobudil.„ uchechtol som sa po tom čo povedal no nebol to dobrý napad. Hneď som pocítil bolesť ktorá mi prechádzala celým telom. "Seb ostaň ležať idem po potrebné veci dobre? Hlavne sa nehýb.„ povedal a vybehol dnu do sídla. Musím sa presunúť je mi tu strašné teplo. Nejako som sa postavil a dotackal som sa k altánku ktorý tam máme. Tam som si sadol a dal dole vrchnú časť oblečenia. "Sebastian! Povedal som ti nech sa nenamáhaš!„ kričal už z dialky Ciel. V tomto je ako hysterická žena. "Láska bolo mi teplo musel som sa presunúť do tieňa.„ "Nabudúce pekne počkáš tam nech ti viem pomôcť! No dobre toto teraz neriešme. Ako vidím už si sa vyzliekol. Poďme teda no to.„ "Ciel ja teraz nevládzem nemôžem to teraz v takomto stave robiť. Možno keď mi to vyšetríš možno na to potom môžme-„ skončil som lebo niečo začal hovoriť. "Nie to! Idem ti to vyčistiť a zašiť.„ povedal a keď to vybral tak to začal dezinfikovať. Štípalo to ale nedal som to na sebe vedieť. Keď skončil s dezinfikovaním uškrnul sa a povedal. "Teraz to trochu zabolí.„ a zabodol mi tú ihlu do kože. Že trochu. Strašne to bolelo. "Ah... Že trochu! Veď to strašne bolí!„ "Ja viem. Zažil som to... Hmmm. Kedy naposledy? Oh viem. Dnes!„ bol som ticho a nechal ho robiť jeho prácu. Keď bol hotový zabalil mi to do obväzov a chcel odísť. No nestihol to a stiahol som ho na seba. Sedel na mne rozkročene. "Ani pusu nedostanem za toľkú odvahu?„ spýtal som sa. Nič nepovedal len ma pobozkal a chytil ma za vlasy.

Prechádzal som sa po záhrade keď mi do oka udrela čierna látka. Dobre som ju poznal. Bolo to Sebastianove sako. Ale čo tu robí? Žeby si ho zabudol? Kráčal som jeho smerom, až kým som stál nie pred sakom, ale pred Sebastianom. Ležal na zemi, a v hrudi mal ranu. Hovoril som na neho nech sa preberie, nech neumiera veď predsa je démon. Prebral sa, som tak rád. Zbehol som pre veci na ošetrenie a rýchlo sa vrátil za ním. Našiel som ho sedieť v altánku, tak som rovno na neho aj nahučal že sa nemal hýbať, a potom som ho konečne začal ošetrovať. Keď som skončil povedal niečo čo ma veľmi potešilo. ,,Ah... že trochu! Veď to strašne bolelo." Možno je to kruté, ale som rád že to povedal. Aspoň vie že nie som padavka ale proste to bolí. Keď som chcel už odísť stiahol ma k sebe ,,Ani pusu nedostanem za toľkú odvahu?" Heh, no za to že je taký roztomilý mu malú pusu doprajem. Pomohol som mu dostať do domu, kde som ho uložil do svojej postele. ,,Budeš tu ležať dokým ti nebude dobre! A nechcem počuť žiadne odvrávenie." Asi nerozumie vete že nechcem počuť odvrávanie lebo si začal niečo hundrať popod nos. Hodil som do neho vankúš nech vie, že ho počujem a odišiel som. Rozmýšľal som čo sa stalo, kedže som sa ja múdry zabudol opýtať. No nič skúsim niečo zistiť, a večer sa ho na to opýtam.