Blind Date (M+)

II.

     Mám docela nudný, stereotypný život. Vlastne, nie. Nemám. Cestujem, užívam si život. Skôr by som povedala že, v mojom živote sa nájde veľmi málo vecí ktoré by ma urobili nadchnutú. Svoje „stereotypné" dni rozdeľujem na - prvé sú tie, kedy sa ráno zobudím energická, vyžehlím si vlasy a urobím si make-up. Všetko sa mi podarí dokonale. Idem na autobus, ktorý mi ide presne na čas. Na každého sa usmievam. Každý sa usmieva na mňa. Prídem pred caffeteriu, mám čas dať si kávu. A užívam si každý moment na terase. No a potom tu je druhý typ dňa. Zobudím sa bez energie, vlasy si spálim žehličkou. Polonahnevaná pokračujem s make-upom. Najskôr sa pozerám do zrkadla z jedného uhla a moja polonahnevanosť sa mení na trištvrtenahnevanosť. Potom sa pozriem z druhého uhla a nie som nahnevaná ale nasratá. Nakoniec si vlasy dám do gumičky, make-up si zmažem a bežím na autobus, ktorý buď zmeškám alebo on mešká. Nie, úsmev v tieto dni nemám. A nie, nikto sa neusmieva na spotenú, červenú a strapatú ženu bežiacu na autobus. Meškám. Takže som bez kávy.
     Toto bol jeden z tých druhých dní. Od rána som bola nervózna a zlá. Sedela som v autobuse, prišiel ku mne starý strhaný muž, ktorého každý odignoroval. Sťažoval sa mi 15 minút na život, keď šiel vystupovať opýtal sa ma: „Nemáte nejaký peníze, nebo cígo?" Dala som mu posledné 4 cigarety, ktoré mi ostali a 200 korún.
Mám pochopenie pre ľudí na ulici. Viem, že tento život musí byť náročný. A aj ja som sa dostala zo dna. Muž sa mi poďakoval a ja som bola na seba hrdá. Neviem či zrovna hrdá, ale bola som šťastná, že tento deň sa vytrhol z konceptu mojich 2 stereotypných dní. O pár minút som nato zabudla. A prišla som do práce.
Som výtvarníčka. Nevyzerám nato, vyzerám ako šedá nezaujímavá myška. Nikdy som nepotrebovala vzbudzovať pozornosť. Aj napriek tomu, že dlhý čas som závidela trendom na instagrame (ženám, ktoré vyzerajú neskutočne nádherne) nikdy som nemala ten šmrnc vyzerať rovnako. Už som z toho vyrástla. Som Ela, mám 26 rokov a bývam v Pardubiciach. Po vysokej škole som sa tu prisťahovala a bývam v podnájme s mojou bývalou spolužiačkou z vysokej školy.

              Bežný, zlý deň v práci. Ako som písala, som výtvarnička. Dlho som to nebrala ako prácu. Aj keď to je job, ktorý ma živí. Ale už dlhý čas nemám nápady. Nedarí sa mi, nikto nemá záujem o moju prácu. A presne preto bol dnešný deň v práci opäť nudný a zlý. Stála som pri plátne a fajčila jednu marlborku za druhou.
           Som nezodpovedná, to je dôvod prečo som bola milión krát na dne. Som usúdila po pár minútach. Tak veľmi by som chcela dospieť. A prestať si odkladať veci na poslednú chvíľu, kedy mi už horí pod zadkom. Teraz mi horelo, lenže. Nedokázala som zavolať zákazníkovi, že obraz nestihnem dokončiť. Prečo? Bála som sa odmietnutia. Bála som sa, že viac odmietne spoluprácu so mnou.
V ateliéri som sedela do ôsmej. O ôsmej som sa rozhodla si ísť nakúpiť. Vzdala som sa. Poslednou dobou si prechádzam cez veľmi melancholické obdobie. Nič mi nechýba. Mám milujúcu rodinu, vysnenú prácu a skvelú spolubývajúcu. Som aj mentálne stabilný človek po všetkom, čím som si v živote prešla. Ale mám pocit, že mi niečo chýba. A to je dôvod mojej melanchólie, to je dôvod prečo sa rýchlo vzdávam a prečo sa mi nedarí. Niečo mi chýba a ja neviem prísť nato, že čo.
Tieto myšlienky mi napádali a ma napádali počas cesty do obchodu. A taktiež aj počas nakupovania. Môj nákup v tento deň bol jednoduchý: cigarety, cigarety, cigarety, víno, cigarety, ďalšie víno a fľaša ginu. Stojím v rade pri pokladni a za mnou stoja mladé asi 16 ročné dievčatá. Nemala som záujem počúvať ich konverzáciu, ale keďže moje slúchadla boli v aute. Počula som všetko.
Dievča I. : „Myslíš, že si ješte někoho najdu?"
Dievča II. : „Nevím. Ale zasloužíš si lepšího."
Keby vždy dostanem euro za každé mladé dievča, ktoré sa opýta svojej najlepšej kamarátky na túto otázku a o týždeň si najde nového priateľa - tak či tak. Tak by som nepísala túto knihu, ale ležala by som niekde v húpacej sieti v Honolulu, pila margeritu a pozerala sa na opálené telá spokojných ľudí, ktorí hrajú plážový volejbal.
                     Prichádzam domov a moja spolubývajúca sa na mňa vyrúti s 20- minútovým monológom, ktorý ma skutočne nezaujíma, tak len kývam hlavou na znak súhlasu, na znak toho, že jej venujem pozornosť. Ale v skutočnosti za zamýšľam nad svojim životom. Nerozumiem tomu, prečo musím riešiť problémy iných ľudí, keď neviem vyriešiť ani tie svoje.