Blind Date (M+)

IV.

          Niektorí ľudia cítia dážď a ostatní? Ostatní len zmoknú. Ja som bola vždy tá, ktorá dážď cítila.
       Dnes prší. Zobúdzam sa na zvuk dažďu ktorý padá na moje strešné okno v byte. Uvarím si kávu a idem na balkón zapáliť si cigaretu. Milujem búrky, preto lebo sú ako ja. Nepredvídateľné a nebezpečné. A zároveň smutné a pochmúrne. Ale keď ich cítite, cítite z nich radosť a satisfakciu za všetky smutné dni predtým, lebo dokážu odplaviť vaše problémy. Ale na druhej strane, búrky sú náladové a rôznorodé.
       Sedím na balkóne, fajčím poslednú Marlborku a premýšľam nad dnešným dňom. Musím sa odvolať na začiatok môjho príbehu. Bojím sa odmietnutí. Preto sa bojím dnešného stretnutia s Jakubom zo zoznamky. Viem, že to budem hrotiť a dočkám sa odmietnutia. Aj neozvanie sa po rande je odmietnutie. A zároveň je to forma odmietnutia ktorú poznám najdôveryhodnejšie.
         Kráčam do práce a popri tom sa pár krát zastavím, aby som odpísala Jakubovi z blind date zoznamky. Bavíme sa o dnešku a dúfam, že obaja sme nadchnutí pre dnešok rovnako. Mám po ceste caffeteriu, preto si idem ešte objednať jednu kávu do práce. Už vo dverách ma prekvapil čašník ktorý mi povedal: „Elo, Dobrý den. Vám to dnes ale sluší!" Zobrala som si kávu, usmiala som sa na čašníka a odpovedala som mu: „Ďakujem!" Presne toto je jeden z tých dní, kedy sa mi darí. Ten prvý typ stereotypného dňa, ktorý sa nakonci nestane stereotypný ale výnimočný.
        Prišla som do práce, dnes mám na práci len vybavovať objednávky - keďže sa mi ich v poslednej dobe nakopilo. A taktiež, odpisovanie na e-maily, vybavovanie telefonátov a môj zákazník si príde po obraz. (Toto je síce nepotrebná informácia, ale teraz s odstupom času sa nato pozerám ako jednu z najdôležitejších informácií. Najmä to, že si môj zákazník príde po obraz.) 

       Zvoní mi telefón:
- Dobrý den. Tady Jakub Vlček, ja se mám dnes stavit po ten obraz. Kdy Vám to vyhovuje?
- Dobrý deň pán Vlček, práve teraz som v ateliéri do 17:00 až 17:30 by ste ma tu vedeli zastihnúť. Prosím Vás, zvonček do budovy nám nefunguje tak mi potom telefonujte na toto číslo a prídem Vám otvoriť.
- Děkuju, já se tak do hodiny zastavím. Naschledanou.
- Dopočutia.

        O hodinu mi zvoní telefón, volá mi Jakub Vlček že už čaká, kedy mu prídem otvoriť. Otvorila som mu dvere.
- Dobrý deň, popozerajte si ten obraz. Ešte je čerstvo natretý lakom, ale môžte si to pozrieť. Či Vám všetko vyhovuje. Či ste spokojný a či je to podľa vašich predstáv. Urobím Vám kávu? - opýtala som sa ho
- Dobrý den, jasně. Mám čas, chvíli počkám. A stačí mi voda. - odpovedal mi.
         Potom si začal pozerať obraz. Asi 5 minút bol ticho a mal vážny výraz na tvári. Bála som sa, teda. Nie nebála. Bola som plná očakávania a naozaj som nevedela, čo mi povie. Nevedela som, akú kritiku mi podá. Kritika môže byť aj pozitívna aj negatívna. Ak mám byť úprimná, viac si k srdcu púšťam negatívnu kritiku. Najviac ma vie raniť negatívna kritika. Pozitívnu ani nevnímam. Nie som pre ňu nadchnutá.
- Je to super, promiňte. Ale ja nemám slov. Vy jste multitalentovaná. Ja se nechci přestat koukat na ten obraz. Bože, to bude vypadat neskutečně u mně v studiu. - zvrieskol na mňa asi po 5 minútach.
- Tak to ma teší, naozaj bolo pre mňa potešením robiť Vám obraz. A dúfam, že nie je posledný.
Klamala som. Len som mu nechcela povedať, že som to skoro vzdala. Pre každého mi je potešenie robiť obraz a rozprávam to každému. Lebo si vážim zákazníkov. Preto som povedala, že bolo potešením pre mňa robiť mu obraz.
- Děkuju, pro mně je potešením obraz od vás. A to, že jste ho vy dělala.  Je to dokonalé! - odpovedal Jakub Vlček a pohladkal ma po rameni.
- Ďakujem!!! Môžeme to už zabaliť do obalu. A potom sa dohodneme čo sa týka platby a podobne.

    Začal mi pomáhať so zabaľovaním obrazu. A ja som mala milión myšlienok v hlave. Vlastne, musím sa odvolať na vetu, ktorú som napísala 4 minúty dozadu. POZITÍVNA KRITIKA/ CHVÁLA MA NEVIE POTEŠIŤ. Neklamala som, ale teraz ma to potešilo. Jakuba Vlčka poznám. Viem, že je známy. Ale nepotešila ma jeho chvála preto, lebo je známy. Ale preto, že bolo na ňom vidno radosť a úprimnosť. Z mojich myšlienok ma vyrušil hlas Jakuba Vlčka.
- Ja Vás znám.
- Je to možné, aj ja vás často vidím v caffeeterií, buďme úprimní. Vás sa dá ľahko zapamätať.
- Ja nemyslím, že Vás znám jako odvidění, nebo na základě vzhledu. Mně jste povedomá na základě,,, nevím jak to říct. Vnitřku. Vaše vety, myšlenky, skladba vet.
- Netuším, ale asi som Vám len niekomu podobná. - odpovedala som

     Jakub Vlček odišiel. Ešte mi venoval úsmev. A poďakovanie. A však ja som sa nevedela sústrediť celý deň na prácu. Premýšľala som nad poslednou vetou čo mi povedal, nikdy som sa s ním nerozprávala. Nemá ma odkiaľ poznať, z mojich myšlienok o Jakubovi Vlčkovovi ma vyrušili len myšlienky na dnešné rande s Jakubom z blind date zoznamky.