Blind Date (M+)

IX.

Ráno som si našla v telefóne 13 zmeškaných hovorov od Jakuba a jednu správu.
Správa od Jakuba - Elo, prosím ozvi se mi. Mám o tebe strach, víš když mi nezvedáš telefon. Já jsem si chtěl jen promluvit nebo tak. Chybíš mi.
Presne po prečítaní tejto smsky mi došlo, ako moc som to posrala. Zachovala som sa ako 13 ročná. Zbytočne som si mýlila pojmy a dojmy. Ale Jakubovi som neodpísala ani nezavolala, miesto toho som šla do práce.
- Ela, zasa si pila? - opýtala sa ma v telefóne Natália.
- Uznávam, trocha som to prehnala.
- Áno, prehnala. Smrdí to tu v byte po víne a gine, deje sa niečo? - Natália pokračovala vo výsluchu.
- Nie, ja len som niečo strašne posrala.
- Upracem a idem k Petrovi (priateľ mojej spolubývajúcej), potom večer by sme mohli ísť na večeru spolu a zabaviť sa nie? Odrazu sa môžeme porozprávať - povedala Natália s kúskom ľútosti.
- Jasné. Rada. Tak 19:30 v Caffetterii?
- Dobre! A dávaj si pozor prosím ťa - Natália zložila telefón.
Viem ako to myslela, vždy viem ako to myslí. Bojí sa o mňa a má ma rada. Tá jej ľútosť v hlase znela tak smutne. Pritom sa nič vážne nestalo. Naozaj o tu smutnú ľútosť nestojím, ale tá večera s ňou sa mi vážne dnes hodila. Nechcela som byť sama.

Sedím v Caffettérií, je už 19:45 a Natália ešte neprišla. Začína pršať a ja si uvedomujem, že som bez dáždnika a preto sa mi v hlave spustil slovník náhodných nadáviek. Pijem druhý pohár vína, premýšľam nad Jakubom a čítam si naše konverzácie popri tom, ako čakám na Natáliu. Dúfam, že sa len niekde zdržala a že čoskoro príde, je mi trápne tu sedieť samej. Keď v tom mi niekto chytí rameno.
- Ahoj Elo. Děje se něco? - opýtal sa ma Jakub.
- Ahoj, rada ťa vidím. A nie, nič sa nedeje - odpovedala som Jakubovi s neskutočnou nadsádzkou v hlase.
- Co tu děláš sama? Nechceš si k nám přisednout?
- Prepáč, ale čakám na kamarátku. Však potom niekedy sa vidíme.
- Jo, jasně. Chápu. Tak ahoj a uži si večer.

O pár minút mi volala Natália a zrušila náš večer kvôli hádke s priateľom. Chápala som ju, museli to vyriešiť. Domov som ísť nechcela kvôli tomu, že tu boli 2 možnosti čo sa bude u nás v byte diať. Prvá možnosť - Natália kričí po Petrovi a on ju uráža. Druhá možnosť - Prvá možnosť už skončila a snažia si to vynahradiť v posteli. Vedela som, že ani pri jednej možnosti nie je vítaná moja spoločnosť. Preto som zaplatila, vyšla von a moje kroky smerovali do ateliéru. Pršalo. A okrem dažďu som započula blízko mňa aj kroky, ktoré následovali tie moje.
- Nejdeme někam spolu? - dobehol ma Jakub a chytil ma za ruku.
- Kam? - Jakubovi som silnejšie zmačkla ruku.
- Kam chceš. Klidně i na konec sveta.
- Ja idem do ateliéru, neviem kam ideš ty.
- Vypadá to tak, že taky jdu do ateliéru s tebou.
- Dobre.
- Dobře.

Prišli sme do ateliéru úplne zmoknutí. Sadli sme si na sedačku a ja som zapla ohrievač a zapla som hudbu. Otvorila som fľašu Jamesona a coly.
- Víš o tom, že existují ženy, které řeknou mužovi že dokážou pro něho třeba i zemřít? Nebo, že jsou rády, že dýchají ten jistý vzduch? To je mnohem víc vyhrocený, než to, co říkaš ty. Ty víš vždy, co říkaš - skonštatoval Jakub.
- To by som aj ja chcela niekedy vypustiť z úst. Ale aj tak by mi to nikto neveril Kubo. Každý by si myslel, že si robím srandu. Prepáč, asi som ten včerajšok moc vyhrotila. Keď vieš, po dlhej dobe som stretla niekoho. Na kom mi začalo záležať.
- Já by jsem ti takové sladké kecy možno aj uveřil a bavilo by mně to stále poslouchat od tebe. Mně to taky mrzí, ja Jen občas nevím co chci. Necháme tomu volný průbeh a uvidíme, dobře?
Nestihla som odpovedať a Jakub ma objal s a popri tom ma pobozkal na pery a potom ma začal bozkávať po krku a začal mi vyzliekať tričko. Bozkával ma po hrudi a aj ja som mu začala vyzliekať tričko. Popri tom, ako som mu vyzliekala nohavice tak som povedala:
- Vedela som, že to takto dopadne.
- Já jsem to neveděl, ale teď chci aby to takhle dopadlo.
- To je na uzmierenie?
- Ne. Protože jsme se nikdy nepohádali. To je proto, že se máme rádi a že jsme si sympatickí a že si rozumíme.
- A prečo ešte?
- Protože tě chci, jsi jiná. Bavíš mně.