I can't

12. Friends again

Po dlhom čase nová časť. Je o ničom a vlastne rozmýšľam či v tomto príbehu budem pokračovať... :) Každopádne ďakujem za prečítania, votes a komentáre <3

„Justin.“ vydýchla som.

Rýchlymi krokmi sa presunul ku mne a jeho silné ruky sa obmotali okolo môjho pásu a pritiahol si ma čo najbližšie k telu.

„Tak strašne ma to všetko mrzí. Prosím odpusť mi, nemal som sa ti starať do života. Prepáč, prepáč, prepáč.“ zakňučal a hlavu si položil do záhybu môjho krku.

 „Už dávno som ti odpustila. Jacob je idiot, mala som ti veriť.“ zachichotala som sa a trochu sa odtiahla.

„Takže, takže spolu nie ste ?“ na jeho tvári sa objavil žiarivý úsmev a silno ma stlačil v objatí. Len som pokrútila hlavou a konečne ho od seba odstrčila.

„Bál som sa o teba.“

„Och vážne ?“ pokrčila som peru.

„Nerob si srandu Emily, už som rozmýšľal aj nad tým že ťa pôjdem hľadať pod nejaký most.“ Povedal to dosť vážne na čo som sa ja len zasmiala.

„Vlastne, som šťastná.“ Mykla som plecom.

„Som tak rád že je všetko ako predtým. Nechcel som aby jedna sprostá hádka zničila náš vzťah. Sme najlepší kamaráti a chcem aby to tak ostalo. Bude to ako na škole, Emily a Justin proti celému svetu.“ Vyhodil rukami a jeho šťastný výraz by videl aj slepý.

So smiechom som pokrútila hlavou. Opäť ten starý dobrý Justin.

Po nekonečnom rozprávaní sa, sme si uvedomili koľko je hodín tak sme sa chystali na odchod. Nakoniec sme sa však dohodli že ešte ukážem Justinovi môj nový byt. Zaparkovala som neďaleko vchodu a spoločne sme vystúpili.

„Takže...“  začala som. Justin si len všetko obzeral a asi to vstrebával.

„Myslíš že je dobrý nápad tu bývať?“ pokrčil obočie a pozrel sa na mňa.

„No tak poď už.“ Zasmiala som sa a potiahla ho dopredu.

Poslušne ma nasledoval až kým sme došli hore. Celý byt si prešiel, aj keď veľmi nemal čo, keďže je to fakt malý byt.

„Je to len dočasne, ale začína sa mi tu páčiť. Dokonca tu mám aj kamarátku.“ Zasmiala som sa.

„A to tu chceš bývať sama ? Vážne v tejto štvrti ?“ pozrel sa na mňa.

„Nebuď taký pokrytec.“ Zasmiala som sa. „Možno si kúpim psa.“ Pokrčila som plecom na čo sa Justin len zasmial.

„Fajn ale dávaj si pozor. Teraz už pôjdem, už je dosť hodín. Vážne si na seba dávaj pozor, keby niečo volaj. Kľudne aj v noci.“ Povedal všetko vážne a objal ma.

„Dobre, dobre.“ Zasmiala som sa a silno ho chytila.

Potom mi už len zakýval a odišiel. Zabuchla som dvere, pre istotu zamkla a oprela sa o ne. Hlasno som vydýchla a prešla si rukami cez vlasy. Na jednej strane som rada že je to medzi nami v poriadku, dalo by sa povedať že tak ako predtým, no na druhej strane ho potrebujem. Potrebujem jeho pery na mojich a jeho dotyky na mojom tele.

Z kresla som si zobrala kabelku a išla dole. Viem že mi Justin hovoril aby som si dávala pozor, ale idem sa prejsť. To nikoho nezabije...i keď. Zabuchla som za sebou ťažké dvere a predo mnou sa týčila dlhá ulica. Zhlboka som sa nadýchla aby som vstrebala tento večerný vzduch, aj keď o jeho čistote by sa dalo polemizovať.

Bez akýchkoľvek pochybností som sa vydala vpred. Bolo tu síce dosť zaujímavých skupiniek no vždy som len prešla.

„Bože Emily, toto nemal byť tvoj život. Mala si mať svojho princa a zámok nie bývať sama v podradnej štvrti v jednoizbovom byte.“ Pomyslela som si. Stisla som viečka k sebe a svoje myšlienky nechala vytratiť z mojej hlavy.

„Emily.“ Niekto za mnou zakričal. Zvraštila som obočie a otočila sa za hlasom. Keď som zistila že predo mnou stojí Khaira, uľavilo sa mi. Vlastne nikto iný tu moje meno nepozná.

„Ahoj.“ Usmiala som sa.

„Čo ty tu robíš ?“ jej pery sa roztiahli do širokého úsmevu.

„Chcela som sa prejsť.“ Povedala som prosto.

„Čakala som že budeš jedna z tých, že budeš zalezená doma a na mobile budeš mať vytočenú políciu ale teraz si môj názor zmenila.“ Zasmiala sa.

„Hm?“ otvorila krabičku cigariet a ponúkla ma. Nikdy som nefajčila, pretože dym vraj Jacobovi nerobil dobre. Nehovorím že som si s babami niekedy nedala ale to bolo asi všetko. Chvíľu som váhala no nakoniec som si zobrala. Som voľná, budem si robiť čo chcem.

„Ako dlho tu už vlastne žiješ ?“ spýtala som sa aby som prerušila ticho.

„Dva roky.“

„Nerozmýšľala si nad niečím iným ?“

„Nemala som podmienky, hneď ako som mala 21 mama ma vyhodila a ja som mala len dve možnosti. Buď ostanem na ulici alebo prídem sem.“ Pokrčila pery.

„Nie je to tu zlé.“ Zasmiala sa. „Musíš si len zvyknúť.“

„Kde si bývala pred tým ?“ pozrela sa na mňa.

„Hm.“ Sarkasticky som sa zasmiala. „Bývala som v obrovskom dome s mužom ktorého konto na účte bolo obrovské.“

„Čo sa stalo ?“ zmraštila čelo.

„Podviedol ma tak sme sa rozišli.“ Mykla som plecom.

„Dosť o minulosti.“ Zasmiala som sa.

Ešte chvíľu sme sedeli pod pouličnou lampou a rozprávali sme sa. Potom mi už však začalo byť chladno tak som sa vybrala domov. Kebyže mama vie kde teraz bývam asi ma vlastnoručne zaškrtí ale tak, čo oči nevidia to srdce nebolí. Vyšla som tie mne už celkom známe schody a otvorila dvere. Rýchlo som sa išla osprchovať a sadla som si na postel. Až teraz som si uvedomila aká osamelá vlastne som. Mám jednu kamarátku, ktorú vlastne ani nepoznám. Rodina je v Kanade. A môj najlepší kamarát ? Neviem či ho tak ešte môžem brať. Odkedy sme spolu spali som zistila že chcem viac ako kamarátstvo. No to sa však on dozvedieť nemôže, pretože viem že jeho lásku aj tak nikdy nedostanem.