Nasledújuce ráno, sa krásna, holohlavá blondína zobudila do upršaného rána. To ju netrápilo. To, čo naozaj trápilo bola prázdna strana postele vedľa nej. Nikto vedľa nej neležal. Neležal vedľa nej Harry.
Otočila sa na bok tak, aby videla miesto, kde ešte prad tým, než upadla do spánku ležal vysoký, kučervý športovec. Vzala si vankúš, na ktorom nedávno spočívala jeho hlava a nadýchla sa vône, ktorá bola ukrytá, alebo vrytá do vankúša.
Zatvorila svoje modré kukadlá, a v ten moment si uvedomila niečo iné. ,,Veronica!" vykríkla takmer okamžite Sasha, ako jej prišla na um jej jediná a zároveň najlepšia kamrátka, ktorá možno práve teraz prežíva posledné okamihy svojho života. Života, ktorý netrval dlhšie ako úbohých 17 rokov.
Pri Sashinej predstave útleho tela dievčaťa, ktoré pre ňu znamenalo tak veľa, jej do očí vohnalo slzy.
Temer bleskovou rýchlosťou už stále pred veľkou, mohagónovo-hnedou skriňou a vyberala si najslušnejšie veci, aké v svojom skromnom šatníku našla.
Obliekla sa,vzala si mobil a vytrielila z izby ako víchor, ktorý buráca stromami, a ešte rýchlejšie zbehla dole schodmi.
Okolo kuchyne sa snažila prejsť najtichšie ako vedela, ale ani to jej nepomohlo aby ostala bez povšimnutia.
,,Sasha!" počula hlas svojej matky, ako na ňu kričí cez rádio ktoré mali zapnuté v kuchyni. Nad tým len malá,útla modrooká blondína pretočila svojimi kukadlami a pokračovala v ceste do chodby, z ktorej mala na pláne sa vytratiť ako nejaký Fantomas.
,,Okamžite poď sem!" znova za ňou zvolala jej matka, a tento krát už malá blondína poslúchla svoju neznášanlivú matku, a vybrala sa smerom do kuchyne.
,,Čo je?" povedala tónom ktorý nebol práve najpríjemnejší. Nemala čas na to, aby sa práve teraz vybavovala s matkou, chcela čo najrýchlejšie odísť do nemocnice a presedieť pri jej najlepšej kamarátke celý deň.
,,Akým tónom sa to so mnou rozprávaš?! Som tvoja matka, tak si vyprosujem takéto správanie od teba!" fľochla po nej jej matka tým najodpornejším pohľadom, aký asi vedela.
,,Poď sa najesť." prstom ukázala na tanier, ktorý sa pýšil na stole.
Sasha len pretočila očami. ,,Nie som hladná, matka." odsekla a znova sa otočila smerom na odchod z miestnosti v ktorej sa práve nachádzala.
,,To ma nezaujíma. Jesť musíš." prešla ju pohľadom. ,,A kde si sa ako vybrala?" pozdvihne svoje perfektne upravené obočie.
,,Idem za kamarátkou ktorá je v nemocnici." povzdychne si malá blondína. ,,Sľubujem, že keď sa vrátim, najem sa. Len ma prosím nechaj ísť." šepla Sasha.
Čím skôr chcela vypadnúť z toho domu. Chcela byť s Veronicou a držať jej ruku.
,,No dobre." povzdychne si jej matka, keď pochopí, že nemá zmysel ju držať dnu a nútiť ju do jedla. ,,O hodinu si doma." povedala a vrátila sa spať k umývaniu riadov.
,,Dobre." pousmeje sa Sasha, aj keď vie, že za hodinu doma určite nebude.
Rýchlosťou Usaina Bolta sa vydala k dverám ktoré vedu von, z tejto jamy levovej. Obuje si svoje tenisky a opustí bránu pekla.
Tým najrýchlejším krokom akým vedela sa rozišla k nemocnici, ktorá sa nachádzala skoro cez celé mesto.
O dobrú pol hodinu sa dostala k dverám izby, ktoré jej povedali na recepcii.
Jemne zaklopala a vkročila do miestnosti, v ktorej sa mala nachádzať osoba na ktorej jej záležalo najviac na svete. Samozrejme hneď po Harrym.
Vošla do miestnosti, na na veľkej bielej posteli uvidela kĺbko nešťastia ktoré sa ani jedným chlpom nepodobalo na toho človeka ktorého videla pred troma dňami. Toto nebola Veronica. Jej husté, havranie vlasy vystriedala plešina ktorá bola aj na Sashinej opuchnutej hlave.
,,Veronica?" ozvala sa roztraseným hlasom, na čo si hneď odkašľala.
,,Sasha." usmeje sa na ňu zúbožené telo, človeka ktorý bol pred tým krásny. Krásna samozrejme je stále. Ale je aj chorá. Smrteľne chorá. Smrť si k nej už našla cestu, v jej úbohých 17 rokoch.
Malá blondína opatrnými krokmi prejde k posteli, na ktorej odpočíva najkrajší človek na svete. Snaží sa potláčať slzy. Sadne si na stoličku ktorá sa nachádza pri jej posteli.
,,Ako sa cítiš?" opatrne sa opýtala malá blondína, svojej kamarátky ktorá stále pozerala pred seba.
,,Je koniec." usmeje sa Veronica. ,,Nie, nie je." okamžite jej oponuje Sasha, ktorá len tak-tak drží svoje slzy.
Stačilo by jedno tliesknutie a všetky slzy nahromadené v jej očiach sa smutia dole po jej lícach ako vodopády.
,,Je, cítim to. Už som aj slepá." poslednú vetu Veronica šepne. Sashine ústa sa otvoria do tvaru 'o'.
,,Ale, ako to? Veď... veď pred pár dňami ti nič nebolo." slzy ktoré sa hromadili v Sashiných očiach si predsa len našli cestu von.
Svojimi roztrasenými rukami chytila tú Veronicinu, ktorá bola ľadová, ako ten najstudenejší ľadovec v Severnom ľadovom mori.
,,Máš teplé ruky." usmeje sa tmavovláska. ,,Nebola som v poriadku. A preto, lebo rakovinu mám už v mozgu, aj v srdci. Počuješ, ten prístroj ktorý tak pomaly pípa? To je moje srdce. Už končím." snažila sa, veľmi sa snažila to tmavovláska povedať čo najvyrovnanejšie ako to išlo, no aj tak nezakryla svoj smútok, svoj žiaľ z toho že tu, v tomto pozemskom živote nechá všetkých svojích milovaných.
Hlavne svoje dvojča. Harryho.
Sasha nevedela čo jej na to má povedať. Bola bez slov.
,,Povieš Harrymu že ho ako svojho staršieho bračeka milujem?" ozval sa krásny hlas Veronici v nemocničnom tichu prehlušujúci len pípavý zvuk jej srdca.
,,Nie, povieš mu to sama. Dobre? Ty to vydržíš." zvýši hlas blondína. Nehcela o ňu prísť. Nie teraz.
,,Nechce sem za mnou prísť. Chápem ho, určite vyzerám otrasne." zasmeje sa.
,,Nie, si krásna. Vždy si bola." plače Sasha.
,,Mala som ťa rada, vás všetkých." usmeje sa Veronica.
,,Veď aj my teba. Harry sem príde. Len musíš vydržať." povie Sasha a v tom sa v izbe rozonie piskľavý zvuk, ktorý oznamuje, že Veronica skonala.
-----------------------------------------
Omg, revem -_- Jedna z posledných častí. Dúfam že sa vám páči :) Zvlášne vednovanie patrí Miške za to, že ma dokopala k ďalšej časti.
Enjoy!
With love LoLo_Patty_LoLo <3