Daň za LUXUS

~6~

❤❤❤
Veľmi krásne ďakujem za každé pozretie. Dneska máme ďalšiu kapitolu a to z pohľadu Kasiána. Dúfam, že si ju rovnako obľúbite ako predošlé časti ❤
Túto kapitolu venujem Anabelle_White
❤❤❤

KASIÁN

Sedel som v jednej z tých ospevovaných kaviarní, kde majú skvelé zákusky ku káve. Boli sme s Elsie dohodnutý na druhú hodinu. Meškala. Čo som si vôbec namýšľal. Určite nepríde. Rozhodol som počkať ďalších päť minút. No bol som rozhodnutý odísť, ako náhle minúty prejdú a Elsie sa neukáže.

Za ten čas prešla okolo mňa čašníčka. Zatiaľ som ju poslal preč s tým, že ešte nie som rozhodnutý, čo sa týka objednávky. Naozaj som nemal v pláne sedieť tu sám a popíjať kávu, keď viem, že môžem sa doma rozvaľovať na pohodlnom gauči.

Dneska mi dala šéfka voľno s tým, že už musím jej na ďalší deň čosi doniesť. Chcela vedieť ako som na to s novým nápadom.

Myšlienka, ktorú som jej navrhol zdal sa jej ako dobrý nápad. No nebola si celkom istá, či to zaujme ľudí. Popravde ani ja. Bohvieako sa mi do toho nechcelo púšťať. Iné by to bolo keby to bola herečka Jennifer Lopez. S tou by som veľmi rád spravil rozhovor.

Znova som skontroloval hodinky na svojej ruke. Prešlo päť minút. Už som sa zdvíhal...

„Pekný deň prajem." Usmiala sa na mňa žena vo svojej plnej kráse. Bola veľmi elegantne vystrojená. Na tvári mala malý no za to očarujúci úsmev.

Na sebe mala úzke čierne šaty, ktorý nemali žiaden výstrih. Jej tenký pás zužoval široký a veľmi hrubý opasok, tiež v čiernej farbe. Len kabelku mala v hnedom odtieni, ktorá bola v tmavom odtieni. Ako jej vlasy.

„Vy ste..." Sám som rozmýšľal, ako sa tejto dámy spýtal na tak hanebné meno.

„Len Elsie." Žena sa na mňa usmiala veľmi milo.

Znova som si ju prezrel od členok až po hlavu. Nevyzerala ako jedna z tých ľahkých žien.

„Budem nezdvorilá... Ale zatvorte si ústa skôr, ako vám z nej vyjdú sliny." To už sa usadila na stoličku hneď oproti mne. Svoju kabelku si zložila na zem. Vytiahla z nej mobil a položila ho na stôl.

Ja som mlčal. Bol som naozaj zahanbený. Rozhodne som nečakal, že tak krásne stvorenie mi príde na stretnutie. Myslel som, že vyzerá unavene, neupravene a zničené. Len nie takto.

Ak by som bol cudzím človekom, a sama by ma vyzvala uhádnuť jej profesiu, typoval by som na architektku alebo právničku. No nie šľapku.

„Máme na to len hodinu. Tak prosím si švihnite." Vyzvala ma.

Na mobile čosi naťukala. Určite si stopla čas na hodinu.

„Kde začať." Nervózne som sa pozrel do jej svetlo hnedých očí. Mal som naozaj veľký problém udržať s ňou očný kontakt. Jej prirodzená krása ma znepokojovala. Nerád som si to priznával ale páčila sa mi.

„Ja som myslela, že vy ako novinár máte dopredu nachystane otázky. Pozerám, že ste nepripravený, pán..."

Vystrel som ruku a sám som sa jej predstavil: „Kasián Stoutness."

„Aké zaujímavé meno. Kasián. Hmm..." na tvári sa jej zjavil drobný úškrn.

Bol som z nej nervózny. Naozaj. Moje dlane sa začali potiť. Spomenula otázky. Hneď som so svojho vrecka vyťahoval malý zápisník. A aj mobil, čim budem náš rozhovor nahrávať.

„Prezraďte mi, Kasián..." S mojím menom sa na perách pohrala. Páčil sa mi ako na konci zvýraznila dlhé á. Každý ho skracuje. „...odkiaľ ste sa dozvedeli o mne?"

Nechcel som prezrádzať svoju sestru. Vedel som, že sa oni dve poznajú. Možno bude lepšie ak jej meno nespomeniem. „Od jedného známeho."

Nervózne som mykol pravým okom. Naozaj ma jej krása znervózňovala. Bolo vidieť, že si to užívala.

„Dobre. Tak myslím, že môžeme začať." Jemne sa zachichotala.

Tá ženská som ňou flirtovala. Teda ak si zas ja nenamýšľam.

„Aké je vaše práve meno?" Prečítal som svoju prvú otázku. Čakal som na jej odpoveď. Videl som na nej, že som trafil na citlivú strunu.

„Meno nerozprávam zo zásadných dôvodov. Volaj ma Elsie." Ako spomenula svoje meno, žmurkla na mňa.

„Zostaňme pri vykaní." Upozornil som ju. Vedel som, že sa s ňou po tomto rozhovore nemienim baviť. Nešlo tak ani o ňu ako o jej profesiu. Nemal som rád taký typ žien. „Nuž ako ste sa dopracovali k tomu... všetkému?" Sám som nevedel, aké slovíčko povedať, len aby som ju neurazil.

„Máte na myslí eskort službu?" Opýtala sa ma na to tak priamo. Len som prikývol. V ruke som držal pero a zapisoval si jej odpovede. „Kvôli peniazom. Všetko sa točí okolo peňazí. A nehovorte mi, že nie. Pozrite sa na mňa. Nepovedali by ste, že som jedná z tých ľahkých žien, nie?" Prikývol som. Mala pravdu. Naozaj nevyzerala. Vyzerala ako slušná veľká dáma. ,,Môj predošlý život taký nebol. Žila som v chudobe. Nosila som obnosené oblečenie. Aj moji rodičia zarábali mizerne. Všetko išlo do domu a na jedlo, a.." Jej tvár posmutnela.

„Chcela som viac ako len obnosene handry a malý chlebík, či polievku. Tak som pochodila po brigádach. Tú v okolí ťa nik nezamestná, ak nemáš osemnásť. Jediná voľba bolo robiť v bare ako prostitútku."

„Myslel som, že pracujete ako eskortka." Naozaj som bol prekvapený. Veď tak mi to rozprávala Dalma.

„Od svojich dvadsiatich rokov som začala pracovať ako eskortka." Prezradila mi pre mňa dôležitú informáciu.

„A čo rodičia? Vedia o tom?" Čítal som ďalšiu otázku vo svojom zápisníku.

Pri tejto otázke som zbadal, že jej tvár posmutnela. Moje otázky boli naozaj intímne. Netlačil som na ňu. No s malou dušičkou som prosil, nech mi na ne odpovie. Aspoň na väčšinu z nich.

„Hneď ako sa to otec dozvedel odišiel od nás. Prestal ma uznávať ako svoju dcéru. Mama... hmm... mama je sama kapitola o sebe." Snažila sa o falošný úsmev ale nevydaril sa jej. Oči sa jej lesklý.

„Mrzí ma to." Súcitne som sa natiahol za jej rukou. Dotkol som sa jej prstami, načo sa mykla. Sám som si v danej chvíli ani len neuvedomoval, čo som to spravil. Sám som ľady odbúraval.

Ruku neodtiahla. Ba ešte viac. Hľadela mi priamo do očí.

„Ľutujete je to?" Narážal som na jej profesiu.

Mlčky na mňa hľadela. Tú otázku som nemal zapísanú. Ale teraz mi prišla ako vhod. Ani neviem prečo, ale začalo mi na nej záležať. Táto žienka mala niečo do seba. Praktický mi jej bolo ľúto.

Jej mobil začal vyzváňať.

„Čas vypršal." Vzala do rúk mobil a zamávala mi ním pred tvárou, aby som videl, že hodina prešla.

„Dobre. Rád by som si dohodol ďalšie stretnutie. Nezodpovedali ste mi na všetky otázky, ktoré som si pripravil." Snažil som sa jej pozerať na oči, len aby mi sľúbila to ďalšie stretnutie. Očný kontakt vždy pomáha.

,,Dobre. Tak... číslo máte. Zavolajte mi hocikedy a to už si termín dohodneme. Dovidenia." Posledný krát sa na mňa usmiala, kým mi nezmizla z dohľadu. Bola uponáhľaná.

Ja som sedel a pozeral sa na jej zmizujúcu postavu, až kým nebola preč.

„Už máte vybraté?" Došla ku mne čašníčka, ktorá držala malý zápisník podobný tomu môjmu.